Spln, Strach a Sex: 6. časť

Prvá hodina biológie s novým profesorom prebehla vcelku pokojne. Prinajmenšom bez nejakých väčších protestov. Nakoniec, prečo aj? Ich bývalá učiteľka bola síce milá a všeobecne obľúbená ale nahradil ju mladý a sympatický muž. Ženskej polovičke triedy sa táto zmena pozdáva až priveľmi a tá mužská, povedzme s jednou výnimkou, proti nej tiež nič zásadného nemá.

Chlap je to, ako na pohľad, tak i keď otvorí ústa, normálny. Žiadny svalnatý manekýn, ktorého tak do výkladu postaviť, ale predsa len kus chlapa. Inteligentný, mierne cinický, v zásade zásadový, no na jeho hodinách sa z hromád povinností rozhodne nezbláznite. Tak približne takáto predstava sa usadila v hlavách väčšiny študentov. Ostatný sa utvorením vlastného názoru v prvom prípade nezapodievali a v druhom... je tu predsa Dan.

Ten soptil celú hodinu. Samozrejme, si na svoj vehementný protest trúfal iba v bezpečí vlastnej hlavy. Z triedy vyrazí, rýchlim, energickým, priamo agresívnym krokom, okamžite po zazvonení. Nevie ani na koho je viac naštvaný, či na seba, alebo ich nového profesora, ktorý za to v konečnom dôsledku nemôže. A môže! Do prdele! Nemá mať taký uhrančivý pohľad! Netuší kam ide, vie iba jedno. To miesto musí byť čo najďalej od toho prekliateho chlapa! Ideálne nejaký pub kde mu lacno nalejú aj ráno.

„Dan!“ Skrz hučanie hnevu k jeho ušiam doľahne zdanlivo vzdialené volanie. „Dan! Stoj!“ Automaticky sa zastaví a ohliadne cez rameno. S triedy za ním vybehol prekvapený Viktor.

„Kam ideš?“ Vyrazí zo seba zadychčane priateľ keď ho dobehne. „Mohol by si mať problémy, už i tak máš vymeškaných hodín viac ako... no veľa.“

„Koľká starostlivosť! O čo ti ide?“ Zavrčí na neho Dan. Ak sa chce Viki hrať na zodpovedného otecka, no skôr mamičku, prosím, ale mňa nech z toho vynechá!

„Chceš celé leto chodiť na doučovanie, lebo ťa nepripustia k skúške a maturovať v septembri?“ Vypľuje na neho stále chytajúc dych. „Neser! Niečo si sľúbil!“ Jasné! Tak preto ten záujem. Ten náš dohodnutý letný výlet. Takmer by som zabudol. Pri tomto náhlom pochopení sa Danove pery zvlnia v jemnom úsmeve. Dokonale úprimnom, bez kúska irónie. Je to úsmev pre neho veľmi neobvyklí. Zúrivosť s akou rozrazil úbohé dvere triedy z neho pozvoľna padá. Príliš často zabúdam kým sa tento, prehnane premúdrený, odo mňa o hlavu nižší, stále optimistický už mladý muž, stáva vo voľnom čase.

„Teoreticky som to sľúbil Viktórií...“ Skúsi to Dan ešte.

„Nech ti ani nenapadne vykrútiť sa z toho Danmon Alche, inak...!“ Nedokončenú vyhrážku nechá visieť vo vzduchu medzi nimi a v typicky ženskom geste si založí ruky v bok. Nad týmto obrázkom sa Danov úsmev iba rozšíri. Áno, v takýchto okamihoch Viki vážne pripomína zo všetkého najviac rozzúrenú matku alebo priateľku...

„Kamže páni?“ O rám dverí sa ležérne, s rukami vo vreckách sivých nohavíc, opiera istý Lorence Cott, ich nový triedny profesor. Prívetivosť, ktorú predvádzal na hodine by ste teraz z jeho výrazu vyčítali len ťažko. Ostatne ako čokoľvek. Ten chlap sa už zase proste netvári! Napadne Danovy. „Nemám dojem, že by vyučovanie končilo takto skoro.“ Slová mu lenivo splývajú z úst, dvojicu uprostred chodby sleduje bez záujmu. Človek len čaká kedy neznámo odkiaľ vytiahne cígo a zapáli si. Ale akoby na niečo čakal... Blysne Danovi hlavou. Sakra! Na odpoveď! Mrkne po Viktorovi, no ten sa k ničomu nemá.

„Na malú prechádzku.“ Zaimprovizuje nepresvedčivo, ba s úsmevom Dan. Ono to vlastne ani presvedčivé byť nemusí. Je jedno kam chcel ísť či neísť, dôležité je, že ho pri tom prichytili. S triedy sa pomaly začínajú trúsiť ich spolužiaci.

„Aha, nechceli by ste sa teda chlapci prejsť do môjho kabinetu?“ Spýtavo nadvihne jedno obočie v zľahka výsmešnom geste. „Asi totiž bude nutné aby som vám dvom znova prečítal školský poriadok. Je to síce nechutná formalita nanútená každému triednemu profesorovi. Čo už, keď ho nie ste schopný rešpektovať ani jeden deň.“ Mladíci si vymenia nechápavé pohľady. Aspoň, že v tom nie som sám.

„Každý odchod ste povinný hlásiť mne.“ Objasní obom študentom s neskrývanou škodoradosťou. Ruch na chodbe je stále hektickejší, priestory sa pomaly plnia žiakmi. Zvláštna trojka zostáva však nepovšimnutá. „Ako náhle opustíte budovu školy bez môjho vedomia, mimochodom tým pádom aj čistého svedomia, budete to mať v karte ako porušenie pravidiel školy. To pri prijímaní na vysokú nečítajú profesori práve s obľubou.“ Maska z jeho tváre zmizne definitívne, ten vlčí úškrn ju rozbil. Dan sa mu pátravo zahľadí do očí. Snáď aby našiel aspoň náznak klamstva. Neodvažujem sa ani dýchať keď hľadím do toho lepkavého jantáru. Je to ako včera...

„Ako chlapci, stále tak túžite po prechádzke?“ Je vôbec možné aby bol profesor, čo má učiť decká o kytičkách a včeličkách taká mrcha?! Iné slovo sa pri takejto otvorenej provokácií ani užiť nedalo. Hlavne keď obe strany vedia, že tí provokovaní sú absolútne bezradní. Hocijaký pokus o obranu či útok by poškodili iba ich. Jednoducho mrcha chlap!

Jednohubky, alebo o čo ide?

Takže, milí moji, v záujme mojej, vašej, našej,... ehm... ešte raz: som autorka, ktorá ako mnoho ďalších má na práci aj iné veci ako celé dni vysedávať za PC (resp. za PS s otvoreným Wordom) ale aspoň pre pocit túži písať proste častejšie, pravidelnejšie atakďalej. A tak som sa rozhodla, po zralej úvahe a konzultácií s Walentine, ktorá sa sľúbila zapojiť a nápad podporila na celej čiare (ďakujem), že zavediem novú rubriku.

Zatiaľ jednoduché- ALE! Šlo by asi o toto: raz za týždeň proste napíšeme, ja a Wal, každá jednu kratučkú poviedku na ľubovoľnú tému. Každý piatok bude nasledovať také malé vyhodnotenie, obe poviedky budú na týchto stránkach zverejnené a vy by ste teoreticky hlasovali, ktorá je lepšia. To teoreticky je tam z dôvodu, že neviem akou formou bude hlasovanie prebiehať, keďže blogerácke ankety sú divné a heslo od BlueBoard je stratené. Ale to sa dorieši! Verím tomu.

A tiež z toho plánujem spraviť rubriku voľne prístupnú komukoľvek, kto by to chcel skúsiť" Čiže budem NESKONALE rada ak sa vás pridá čo najviac. Môže to skúsiť úplne ktokoľvek, aj ľudia čo v živote nič nenapísali, aj ostrieľaní autori. Nie je nutné aby ste písali niečo každý týždeň. Proste ak Vás daná téma zaujme a poviete si "to by šlo" napíšte niečo a pošlite mi to na mail :)

white.neko.princess@gmail.com

Dĺžka jednej jednohubky nie je nejak extra obmedzená. Najmenej jedna veta, najviac jedna strana vo Worde (písmo Arial, veľkosť 10). Pôvodne to bolo pol stránky, ale ja to akosy nezvládam, takže sa ospravedlňujem, ale jasné, že môžu byť kratšie :). Čo sa mňa týka, vezmem aj dve tri vety, takže smelo do toho. Do mailu stačí napísať Vaše meno, samozrejme to autorské, a priložiť poviedku. To je všetko. Je nutné poslať tieto jednohubky behom jedného týždňa a to DO PIATKU, kedy majú byť zverejnené. To znamená, že čo sa neobjaví ešte vo štvrtok sa proste v článku nevyskytne (jedine ak ma dotyčný dopredu upozorní môžem pribrať poviedky poslané v piatok).

Tak to by bolo asi všetko o tomto menšom projektíku, do ktorého by som rada zatiahla aspoň pár ďalších ľudí :)

Dnešný deň

Ráno

sen, ťažko povedať či krásny,

zmení sa na otravný

a nakoniec v realitu

nemenej protivnú

"mačka chcípni!"

ale zvieratá mám rada

radšej ako ľudí

prestala...

ľahký spánok

ľahké bdenie

prvý dnešný klik myšou

evanescence

dve hodiny nenávratne preč

hrnček kávy, pohár vody

krásne pokojné ráno v tichom byte

patriacom len mne

dohraná hra

ani slovko do poviedky

ani slovko z rozčítanej knihy

nespokojný pohľad na účet v banke

Obed

telefón a objednávka

pohľad poslíčka na dievča v pyžame

jeho matematika

moja matematika

nakoniec mu bola zapožičaná kalkulačka

obed zjedený s pocitom víťazstva pri simpsnoch

fontána coca-coli a vyškerený bárt

čokoláda a orechy, horúci lekvár a palacinky

Večer

brat, cestoviny v posteli

waka waka a waving flag

jeden film, dva seriály

židovské anekdoty

usb-ák a "dobrú noc"

dva krát vypraný a bruškom hore

rozhovor s waltrom

vlastne monológ

večerná hygiena,

po ktorej ráno niet ani stopy

robí sa len kvôli čistote svedomia

tabak, darovaný s varovaním

"vážne mentolový"

zistenie, že je tomu naozaj tak

tri kýchnutia

walentine a avril lavigne

niečo postrádam...

absentujú úvahy...

chýbajú myšlienky...

fantázia i realita...

asi majú prázdniny.

článok inšpirovaný iným článkom u Walentine (aj keď toho v konečnom dôsledku majú pramálo spoločného)

Spln, Strach a Sex: 5. časť

„Nazdar chlape!“ Na Danovo rameno dopadne ťažká dlaň. Teda, dlaň samotná nie je o nič ťažšia než obvykle. To len on je omnoho ubolenejší. Navyše je majiteľovi tej ruky zjavne úplne ukradnuté, že sa tu Dan snaží dospať po veľmi náročnej noci. A ostatným spolužiakom vlastne tiež.

„Hm!“ Vypraví zo seba ponocujúci, je nutno podotknúť, že so značnou námahou, namiesto odpovede.

„Aleale, čo tak otrávene?“ Načakajúc na odpoveď, prisadne si Danov spolužiak, spolubývajúci a dlhoročný priateľ, k nemu do lavice. „Pôvodne som chcel povedať sorry. Kvôli tomu včerajšku, ale vzhľadom na to, že si do rána nedokazil typujem...“

„Neviem čo typuješ a radšej to ani nechcem vedieť ale to ospravedlnenie je namieste, pako!“

„Jejda.“ Stihne iba hlesnúť a už sa na neho valí neľútostný Danov hnev.

„Vďaka tebe som prišiel o mobil a bol som vyhodený nahý na chodbu v paneláku, kde býva jedna stará babka za druhou!“

„Ehm,...“

„Oblečenie som si zbieral na trávniku pod Lilianiným balkónom a ver mi, že ešte nebolo tak neskoro aby v tej slušnej štvrti všetci spali!“

„Smel by som podotknúť...?“

„Nie, Viktor, nesmel by si podotknúť absolútne nič! Kvôli tebe stál celý včerajší večer za...!“

„Hej, Hej. Brzdi!“ Za čo celý včerajší večer stál sa Viktor evidentne nechce dozvedieť. „Nebol si to náhodou ty kto povedal “počkajte chvíľku na mňa, len si odbehnem rozísť sa s Lil a prídem, to nepotrvá“? Haaa?“

„To síce áno, ale...“

„Ale čo?“

„Proste som si to rozmyslel! Som len chlap a ona mi otvorila v tej krátkej nočnej košieľke... no to je jedno! V každom prípade zavolať, a ako prvú vetu do telefónu afektovane zarevať “kde trčíš? Už si dal tej kráve kopačky“ nie je práve známkou inteligencie!“

„Nepopieram, že čo-to sme v sebe už mali a musím priznať, že nevyvrtnúť si v tých pekelných topánkach členok mi dávalo značne zabrať, ale prečo za teba ženská dvíha telefón?“

„No proste to mala v danom momente k mojim nohaviciam bližšie než ja!“ Už vážne nahnevane kričí Dan a je mu plne ukradnuté, že v triede rozhodne nie sú sami. Pár chvíľ na seba ešte obaja bojovne zazerajú, ale je jasné, že hádka je u konca. Dan je príliš unavený a Viktor to jednoducho nemá v povahe. Rýpať a otravovať, to áno, ale na krik a hnev si nikdy nepotrpí. Vlastne má pomerne mierumilovnú náturu.

„Dobre, dobre.“ Zdvihne Viktor ruky na znak kapitulácie. „Kde si potom trčal celú noc?“

„Myslíš potom, čo mi len o kúsok unikol sex, s napriek všetkému, atraktívnou mladou dámou? Potom čo táto dáma tresla s mojím mobilom o stenu, vyhádzala všetko...“

„Nechaj si to divadielko pre niekoho iného! Poznám vás oboch dosť nato aby som si celý ten cirkus vedel dosť dobre predstaviť.“

„Potom...“ Pokračuje Dan akoby nebol vôbec prerušený. „... som šiel busom k intráku, ktorý už bol, samozrejme, zamknutý. Naspäť do mesta sa mi už nechcelo takže tých pár hodín do začiatku vyučovania som zabíjal pokusmi o spánok na lavičke v parku.“ Trpiteľsky si povzdychne. „Toť vše k mojej nočnej odysei.“

„Uvedomuješ si, dúfam, že poslednou dobou sú podobné nočné výlety do opustených parčíkov ešte nebezpečnejšie ako dajme tomu pred pár mesiacmi.“ Pripomenie Viktor len mimochodom a kriticky si ho prehliadne od hlavy až k päte. Rozhodne vyzerá ako človek, čo celú noc nespal. Pod hnedými očami sa na bledej koži jasne vynímajú čierne kruhy. Fialovú a plavú ofinu má celú zlepenú a čierny zvyšok polodlhých vlasov mu odstáva viac ako obvykle. Na jednej strane má dokonca evidentne zaležané miesto. O tom niet pochýb. Dokonca by jeden povedal, že to nebola jedna noc, ale prinajmenšom týždeň. Bok Danovej bundy i čierne džínsy sú celé od prachu, blata a pánbohvie čoho všetkého ešte. Že sa váľal niekde v parku tiež nie je zaťažko uveriť. Žiadny batoh s knihami alebo aspoň zošit. Plus to aký je podráždený. Celkom mu to, chudákovi, verím. Len jedna vec mi nejak nejde do hlavy.

„Hm, Dan?“

„No?“

„Busom je to od Lil k nám domov najviac dvadsať minút. Keď som volal nebolo viac ako desať.“ Zamyslí sa Viktor.

„A čo?“ nechápe priateľovu narážku Dan.

„No internát zamykajú o dvanástej, spoje chodia každú chvíľku. Aj keby si tie veci pod jej balkónom zbieraj hodinu stihol by si to.“ Prednesie ... záver, pre seba celkom samozrejmý. Danovi, schopnému momentálne využívať asi polovicu jeho bežnej mozgovej aktivity, a i to ho preceňujem, však súvislosti stále akosi unikajú. Čo mu chce kamarát povedať zostáva preto aj naďalej záhadou. Viktor to z pohľadu, nechápavého, podráždeného a skeptického zároveň, rýchlo odtuší. Podá preto utrápeným bunkám Danovej šedej kôry vysvetlenie, ktoré nebudú mať problém vstrebať.

„Proste máš v tom tvojom dobrodružstve približne hodinovú dieru, milánku.“ Detektív si víťazoslávne založí ruky na prsiach a akoby v tom okamihu od hrdosti podrástol aspoň o desať centimetrov, a že by ich potreboval ako soľ. Tak na toto mu Dan nemieni, nechce a v konečnom dôsledku ani nebude odpovedať.

Do triedy vpochoduje robusná postava, nepochybne veľkej vážnosti, lebo všetky hlasy naraz utíchnu. Čo je teda úctyhodný výsledok, keď človek uváži, že sa jedná o bandu asi tridsiatich puberťákov. Muž v nevýraznom sivom obleku si zastane chrbtom k prostriedku tabule, odkašle si do zavretej päste a hromovým hlasom spustí.

„Takže trieda, ako iste všetci viete vaša triedna profesorka dnešným dňom odchádza na materskú.“ Pohľadom, zabraňujúcim preriecť hocikomu čo i len slovíčko, prebehne tú nezvykle mlčanlivú čeliadku a pokračuje. „Čo znamená, že na jej miesto nastúpi nový, čerstvo vyškolený, pedagóg...“

Dan jeho slovám však venuje pramálo pozornosti. Pravda je tento krát predsa len o niečo horšia ako som ochotný, hoc najlepšiemu, priateľovi zveriť. Pomyslí si mierne previnilo. Nedávne udalosti ním otriasli viac ako si je ochotný priznať. Počnúc tým divným chlapíkom v autobuse končiac, snáď túlavým psom (o čom sám seba celú dobu urputne presvedčoval), ktorý ho vydesil na smrť a zmizol. Keď zatvorím oči môžem pod sebou doteraz cítiť hrbolatý chodník vysypaný štrkom, v tme vidieť nočnú oblohu a vo vnútri čakať, na úder, ktorý nepríde. Túto predstavu však, pod Danovými zomknutými viečkami rýchlo vystrieda iná. Taká, čo prebije i strach o život. Tie oči! Ten pohľad! Stále neviem, ako by som ho opísal...

Náhle sa pokorné ticho v triede zmení na všeobecnú šeptandu. Otvorí oči, aspoň aby zistil čo sa to deje, že trieda zrazu nerešpektuje ani prítomnosť riaditeľa a vtedy to zbadá. Alebo skôr jeho.

Oblečenie má tento krát čisté až úhľadné. Taktiež vlasy, umyté, stiahnuté v chvoste. Na inteligentnej čerstvo oholenej tvári, pôsobiacej podstatne mladšie a prívetivejšie, má mierny úsmev človeka ponoreného do vlastného hĺbania. V rukách, ku podivu, nenesie ani kufrík, ani notes, či pero.

„Toto je váš nový učiteľ biológie a zároveň triedny. Verím, že si všetci...“ Vrhne pohľad, letmý, no hovoriaci sám za seba, po svojom novom kolegovi a zamestnancovi. „... rýchlo zvyknete.“ S týmito slovami opustí triedu a predá študentov do starostlivosti nováčika.

Ten však, namiesto toho aby sa choval ako správna bezbranná ovečka zavedená do lesa medzi vlkov, sa s ľadovým pokojom rozhliadne po triede. Prejde ku katedre, na ktorú sa, bez nejakých väčších okolkov, posadí čelom k svojim zverencom. V tom príde absolútne nečakaný okamih, kedy sa on, celkom nečakane zatváril ako vlk zakrádajúci sa k nič netušiacim snehobielym ovečkám.

„Dobrý deň, študenti!“ Prehovorí nahlas a potichu zároveň. Nijak nekričí, dokonca hovorí trochu tichšie ako by sa na tak veľkú miestnosť hodilo, ale všetci ho dokonale počujú. Jeho hlas je výrazný a nezameniteľný. Veľmi príjemný, nehroziaci tým, že by sa hoci aj po hodinovom rozprávaní stal monotónnym. Pre profesora priam ideálny. „Volám sa Lorence Cott. Titul, myslím, nie je dôležitý, kto chce prečíta si na dverách môjho budúceho kabinetu.“ Odmlčí sa. Opäť, pozornejšie, premeria bandu tvárí a vtedy zbadá Dana, sediaceho úplne vzadu.

Jeho rysy stvrdnú, uvoľnenosť do poslednej kvapky vyprchá. No len na čas, kým sa upreným pohľadom jantárových očí nepohne ďalej. Kým neskĺzne z Dana, ktorému razom v mysli vypláva jedno jediné slovíčko. Presne to, ktoré tak dlho hľadal.

... lovec... to je totiž pohľad šelmy, uprený na bezbrannú obeť!

Pohárik s Korpiklaani

Asi to so mnou nebude tak úplne v poriadku ale pri tekto songe som dostala neuveriteľnú chuť na cígo...

Korpiklaani- Vodka

Vodka, you're feeling stronger
Vodka, no more feeling bad
Vodka, your eyes are shining
Vodka, you are the real man
Vodka, wipes away your tears
Vodka, removes your fears
Vodka, everyone is gorgeous
Vodka, yeah vodka

Drinking is good for you, soon you are unconstrained
Drinking is good for you, here comes the womanizer
Drinking is good for you, not anymore lonesome
Drinking is good for you, and you will feel awesome

Out of respect for nature, our vodka and drinkers.
Promising, that the vodka we reserve, is as pure as it was thousands of years ago.

Preklad:

Vodka, cítiš sa silnejší
Vodka, už sa viac nebudeš cítiť zle
Vodka, tvoje oči žiaria
Vodka, si skutočný chlap
Vodka, utiera slzy
Vodka, odstraňuje tvoje strachy
Vodka, každý je nádherný
Vodka, yeah Vodka

Pitie je pre teba dobré
Čoskoro sa prestaneš hanbiť
Pitie je pre teba dobré
Prichádza sukničkár
Pitie je pre teba dobré
Nie si osamelý
Pitie je pre teba dobré
Budeš sa citíť úžasne

Z úcty k prírode, našej vodke a pijanom.

Sľubuje, že vodka zostane taká čistá ako pred tísíckami rokov.

Spln, Strach a Sex: 4. časť

Dan stuhne. Ten zvuk, sťa zapradenie motora, krátke o to však nedočkavejšie. Znelo nebezpečne a upokojujúco zároveň, akoby predurčovalo i tak nevyhnuteľný osud. Nikoho predsa nenapadne dať sa na útek, keď vie, že jeho život v nasledujúcich okamihoch vyhasne. To tiché hrdelné vrčanie v ľuďoch už dávno potlačilo pud sebazáchovy. Je až príliš úzko späté s koncom.

Otočí sa len pomaly, ako keby sa bál prudkými pohybmi tvora vyprovokovať. No... tvora, ale akého? To neznelo na psa! Pohliadne na ulicu za svojím chrbtom, ktorá je...

... zle osvetlená, tichá, odpočívajúca bezsenným spánkom, ale hlavne prázdna. Doširoka roztvorenými očami doslova hlce každý tmavý kútik, každučký tieň. Nezbadá však nič, ani ten najmenší pohyb. Je tu mŕtvo. Zvláštne, prisahal by som, že som počul... no nič, asi sa mi to len zdalo alebo to sem z kadesi zavial vietor. A nakoniec, to dosť dobre mohol byť aj ten pes. Obyčajný túlavý prašivý pes plný bĺch. Noc sa predsa vie s ľudskou predstavivosťou pohrať priamo bravúrne. Ale Danovo rýchlo tlčúce srdce sa len tak oklamať nenechá.

Otočí tvár zase pred seba, no i keď kráča ďalej už si nedovolí opäť sa zasniť. Pevne zachytí vedomie, ktoré doteraz len tak poletovalo na vzdušných prúdoch a poryvoch myšlienok. Oči treští do tmy a snaží sa zachytiť aj tie najtichšie zvuky. Márne.

Pokoj, pokoj. Veď som v meste, na sídlisku, plnom ľudí, čo by sa mi už len tu mohlo stať? Nezáleží na tom, že je noc. Predsa tu stojí toľko barákov. Niekoho by ten, prípadný hluk (respektíve môj krik), určite zobudil a zavolal by políciu. Určite. Snaží sa Dan za každú cenu prehltnúť ten knedlík čo mu narástol v hrdle. Jedine, že by som nestihol ani hlesnúť...

Zrazu, bez varovania, v absolútnej tichosti sa cez cestu mihne silueta. Dan, napriek horečnému upokojovaniu, vykríkne, prekvapením no hlavne strachom. Začne ustupovať. Krôčik po krôčiku, opatrne našľapuje a pokúša sa v tme vypátrať to... to niečo čo ho, neznámo prečo, sleduje. Čo pred chvíľkou videl, mu totiž príliš nenapovedalo. Aj keby sa po celom tele nechvel strachom, asi by si nedokázal nič dôležité všimnúť. Ako sa to vynorilo neznámo s kade, tak to neznámo kde zmizlo. Nepočul pazúry škrabať o betón. Nepočul ťapkanie tláp. Nepočul brechot či vrčanie. Jednoducho nič. Ani o plechovky, nutne sa povaľujúce po uličkách aj tých najčistejších častí mesta, to nezavadilo.

Prestane ustupovať, zastane a zmätene sa obzerá. Ale prečo okolo mňa len krúži? Prečo na seba zbytočne upozorňuje? Načo púta pozornosť, keď sa ku mne mohlo, celkom určite, bez povšimnutia prikradnúť a... Niečo sa mu zozadu obtrie o lýtka! Zreve omnoho hlasnejšie ako prvý krát a je to výkrik plný nepokrytého desu z neznámeho. Už sa nesnaží upokojovať, pátrať po beštií či čakať na jej ďalší krok. Hnaný strachom sa chce rozbehnúť a nezastaviť skôr ako vo svojej malinkej, útulnej izbičke. Áno, keď sa raz ocitnete vonku, v chlade, tme s neznámo akou potvorou, príde vám aj tá najtesnejšia a najhnusnejšia internátna izba útulná.

Lenže výsledok jeho zbesilej reakcie sa veľmi líši od zamýšľaného. Roztrasené nohy, ako z gumy ho odmietnu poslúchnuť. Po pár krokoch zakopne. Tvrdo dopadne do sivastého prachu chodníka. Nestihne pred seba ani natiahnuť ruky. Zacíti ako sa mu drobný štrk bolestivo zarýva do brady. Do kolien akoby ho niekto udrel kladivom.

„Sakra!“ Unikne mu cez to všetko. Je koniec! Prebehne mu ešte hlavou. Už sa nepokúša uniknúť. Pevne zomkne viečka. Ležiac na špinavom, studenom chodníku schúli sa, napriek silnému bodaniu v oboch kolenách, do klbka. Dlaňami si zviera hlavu v snahe ochrániť sa pred očakávaným útokom. Ten však nejak neprichádza.

Sekundy plynú, ďalšia bolesť spôsobená tesákmi či pazúrmi sa nedostavuje. Dan sa však neodváži pohnúť ani svalom. Leží zachvátený triaškou, pod svetlom lampy, zároveň jediného svedka tejto nočnej mory. Až po večnosti, naplnenej napätým očakávaním si dodá dostatok odvahy aby pootvoril jedno oko. Spopod chvejúcich viečok sa mu dostane pohľadu na hviezdnu oblohu, trochu zastrenú žiarou mesta. Samozrejme na nej nechýba ani ovál, zdanlivo teplo svietiaci, no v skutočnosti chladná skala odrážajúca cudzie svetlo. Ako na to všetko tak hľadí, z ničoho nič ho prepadne dokonale nečakaná myšlienka: Asi je predsa len dobre, že dnes nie je spln.

Proč pocit mám?

Nie je to to najlepšie čo som kedy počula ale pobavilo ma to natoľko, že si to zaslúži miestečko na blogu ^__^ ani nehovoriac o pocite deja vú...

songa:

Harlej- Proč pocit mám

Dávno vim, že není všechno zlato, co se třpytí
že i bez práce jsou koláče a dobrý živobytí
že když chci táhnout dámou, měl bych mít dobrý krytí
že ráno bejvá líp ikdyž je večer všechno k zblití
taky vim, že mrtvá krává dá se ještě dojit
že když chci dobrý listí, musím taky dobře hnojit
že nejlepší je příjemný s tím užitečným spojit
a lež s krátkejma nohama může daleko dojít
tohle všechno vim, tak řekni mi proč?

Ref:

Proč pocit mám?
Že hraju v blbym filmu hlavní roli
Proč pocit mám?
režisér, že je sjetej až to bolí
Proč pocit mám?
kulisy taky nejsou žádná sláva
Proč pocit mám?
kamera občas sama vynechává
Proč pocit mám?
že stádo volů vzali do komparzu
Proč pocit mám?
že scénář napsal asi někdo z Marzu
Proč pocit mám?
Že tenhle thriller je fakt neprodejnej
Proč pocit mám?
že se tu točí pořád příběh stejnej dál

Dávno vim, když les se kácí, tak kolem lítaj třísky
že když idiot má funkci, měl bych radši držet pysky,
že když ke zkratu dojde, nesmim hrabat na pojistky
že stejně velký porce často maj rozdílný misky
taky vim, že čísla stejný, se často jinak sčítaj
že i tam, kde nemaj nic, často velký prachy lítaj
že to bejvá sranda, aspoň občas to tak říkaj
ale z pravidla jen ty, co si moc často nenaříkaj
tohle všechno vim, tak řekni mi proč?

Ref 3x

Spln, Strach a Sex: 3. časť

Takže, na pár dní odchádzam za rodinou, a kedže mi nepríde nosiť nový notebook do bytu k dvom malým chlapcom ako najlepší nápad, tak budem tých pár dní bez netu. Nová kapitola tu mala byť pôvodne v piatok. Hold človek mieni, pánboh (prípadne akákoľvek iná dostatočne mocná entita) mení. V každom prípade sa budem naďalej snažiť pridávať jednu kapitolu každý piatok :)

Dan vystúpi hneď na nasledujúcej zastávke, nedbajúc na to, že to má k internátu ešte hodný kus cesty. Neustále na sebe cítil mužov pohľad, no Dan už nebol s to pohliadnuť na neho. Stane na chodníku a hľadí na reklamu, nacapenú na vzďaľujúcom sa zadku autobusu. Pohne sa až keď autobus zmizne za rohom jednej z budov lemujúcich širokú ulicu. Zároveň sa ho s prvým krokom zmocní akási úľava. Stále je napätý, ale aspoň je opäť sám sebou.

Pod kožu sa mu derie neodbytný nočný chlad. Vlasy mu prefúkne ľadový vánok. Tých pár rozfúkaných, blonďatých a fialových prameňov v inak čiernom hniezde, sa zaleskne v pomarančovom svetle pouličnej lampy. Po chrbte Danovi prebehne mráz. Zastrčí ruky do vrecák a ešte viac sa zachumlá do teplej bundy.

Chvatne kráča spiacou ulicou. Ruch pulzujúcej metropole sem, na tiché sídlisko, plné starých domov obývaných ešte prvou generáciou majiteľov, len sotva doľahne. Iba v tých niekoľkých kusoch zachovanej zelene sa prehrabuje vietor. V ktoromsi dome hrá pre spiacu babku prastarý televízor. Pokoj okolia, ponoreného do hlbokého bezsenného odpočinku, postupne prenikne aj do kokteilu emócií a hormónov, čo sa búri v Danovej hlave. Na povrch sa začnú vyplavovať prvé celistvé myšlienky.

Čo ja som to len zas stropil? Povzdychne si najprv, no vzápätí nad tým v duchu mávne rukou. Na nejaké výčitky nemá vonkoncom náladu. A čo je platné, že mu ich predkladá jeho vlastné svedomie? Nič, absolútne nič. No čo, stalo sa. Ale nie k všetkému z tohto, napriek jeho želaniam stále prítomného, večera sa stavia tak ľahkomyseľne. Aj tak by ma zaujímalo čo je ten chlapík zač. Asi nejaký upír či dokonca mág! S takým uhrančivým pohľadom podľa mňa pokojne.

Na križovatke opustil chodník sledujúci hlavnú cestu a ponoril sa do ďaleko užších a neprehľadnejších cestičiek. Zasmuší sa a podvedome zvraští obočie, až sa mu na čele vytvorí drobná vráska úvah. Tie však s pohybom v jeho rodnom meste, ktoré pozná ako dlaň, nijak nesúvisia. Vlastne to sú jediné možnosti, nik iný predsa schopnosťou hypnotizovať nevládne. Možno ešte démoni, ale to už by som bol dávno mŕtvy. No čo by taký mág robil v hromadnej mestskej doprave? Jak živ som nepočul, že by jediný z nich cestoval autom, nieto ešte verejnými spojmi.

V jednej z bočných uličiek, vedúcich pomedzi domy, sa bez povšimnutia mihne neznámy tichý tieň. A upír? Neviem ale akosi pochybujem, že by nejaký upírsky šľachtic, hrdý názov čistokrvných, usadol na niečo iné ako svojho verného tátoša či aspoň do limuzíny. A oblečenie ani zjav predsa nenasvedčovali, že by patril k tým uhladeným vyšším vrstvám. Je to hlúposť. Keby to bol len dáky obyčajný pouličný upír tak by som práve teraz z najväčšou pravdepodobnosťou hral úlohu neskorej večere. Niekto či niečo nehlučne prebehne vo svetle lámp pár metrov po chodníku a opäť zmizne v temnote.

Vráska na Danovom čele sa na okamih ešte viac prehĺbi, no potom zmizne nadobro. Asi to bol predsa len človek. Pomyslí si. Človek s neuveriteľnými očami, ktoré dokážu v druhom vzbudiť prapodivný pocit. Pocit takej...no...toho... Nie, proste to nešlo. Dan, v každej situácií výrečný a hubatý, na to jednoducho nedokáže nájsť vhodné ani nevhodné slová. Hádam v snahe, vyčítať niečo z tmavej oblohy, zdvihne k nej, od svojich tenisiek, zrak. Netušiac, že on sám je pritom pozorovaný.

Jé! On je dnes spln! Zarazí sa. Bublina detskej radosti spľasne. Hm, alebo skôr bol včera. Škoda. Sklamane zagáni, skrz dráty elektrického vedenia, na takmer okrúhli, škodoradostne sa škeriaci, mesiac. A v tom sa za jeho chrbtom ozve tiché zavrčanie.

...

Hladký koženkový poťah prázdneho sedadla sála teplo. Ešte pred chvíľkou ho vsakovalo z rozhorúčeného Danovho tela.

„Ach jaj, tá dnešná mládež!“ Povzdychne si popod fúzy šofér autobusu. „Nevedia čo už od radosti zo sebou! A nevychované je to.“

„Hmm...“ Cestujúci, stále hľadiaci na to prázdne sedadlo, len neprítomne kývne.

„Ja som len rád, že...“

„Ty Igor?“ Preruší ďalšie rozprávanie postaršieho vodiča muž. „Zastav mi tu za rohom, prosím ťa.“

„Chceš toho mladého postrašiť?“ Uchechtne sa škodoradostne Igor. Ani nepočká na odpoveď a pokračuje. „Dobre mu tak, nech aj z kože vyskočí! Ale neprežeň to, vyzeráš ako vyžmýkaný citrón. Aby si si zbytočne nenarobil problémy.“

„To bude v poriadku.“ Brzdy prekvapivo potichu odvedú svoju prácu a masívny dopravný prostriedok zastane. Chlap vstane, tento krát má chrbát rovný a hlavu hore. Keď kvapne vystupuje ešte kývne na Igora: „Pozdravuj doma.“

„Iste!“ Šofér sa hneď celý rozžiari. „To bude radosti. Dlho si u nás nebol...“ Dvere sa za známym-neznámym zo syčaním zavrú a on sa rýchlo stratí v tom šere, ktoré obyvatelia mesta z neznalosti považujú za tmu. Až neprirodzene rýchlo...

Spln, Strach a Sex: 2. časť

Plne odhodlaný zbaviť sa pohľadu spolucestujúceho, siahne si Dan medzi nohy. Až sa mu zahmlí pred očami. Zubami sa mu prederie zdusený ston. Zahryzne si do spodnej pery. Rozhodne nechce na to, čo tu prebieha, zbytočne upozorniť vodiča. Zdržanlivosť, o to viac nedobrovoľná, určite škodí zdraviu!

Provokatívne roztiahne nohy aby mal muž ešte lepší výhľad. Krv mu už hlasno netepe len v hlave. Zatiaľ čo sa hladí, nestráca očný kontakt so svojím pozorovateľom. Aj ďalej sa vyzývavo norí do hĺbky jeho dúhoviek. No ten stále zostáva bez výrazu, ani brvou nemihne.

Tie oči...

No tak dobre teda! Dan druhú ruku tiež presunie k poklopcu a začne rozopínať zips. Trvá mu to o niečo dlhšie než obvykle, ruky sa mu vzrušením trasú, prsty má celé nemotorné. Skara! No tak...! Ale po chvíľke zápasenia sa predsa len podarí. Vydýchne úľavou a vnorí dlaň do rozhalených nohavíc. Pod rukou pocíti teplo, tvrdosť a na chrbte dlane jemnosť, trochu semenom nasiaknutej, látky. Špičkou ružového jazyka si navlhčí pery s viditeľnými červenými stopami po zuboch.

...sú zlaté...

Palcom prejde cez žaluď, až ho poleje nová vlna horkosti. Zotrie tak ďalšiu malinkú bielu kvapku. Zovrie stoporený úd v dlani a už len hore a dole, hore a... Trasúcimi sa nohami je, zo všetkých síl, čo je na to schopný vynaložiť, zapretý o podlahu aby po holých, spotených krížoch neskĺzol ešte nižšie. Cez clonu čiernych mihalníc vidí už len to jedno.

...vlastne, nie úplne...

Strapatá ofinka sa Danovi lepí na vlhké okno. Jeho pohyby, čoraz rýchlejšie a stále častejšie prechádza dlaňou cez špičku, ho rýchlo nesú k cieľu. No je tu ešte niečo viac, čosi silnejšie. Tá zlatavá neviazaná realita, v ktorej sa celý topí! Doslova ho do seba vtiahla, nikdy nemal šancu jej uniknúť. Aj keby sa snažil. Aj keby to chcel.

... tie oči sú jantárové!

Táto hustá tekutina, akoby pomaly obaľovala celé jeho telo. Vnikala do pľúc, bránila jeho nádychom. Zastrela jeho zrak. Uviazol v nej, ako úbohý hmyz, čo sa v panike zmieta a chce tomu všetkému uletieť. No tenké blany krídel sa mu dávno zlepili. Naďalej sa norí hlbšie, hlbšie a hlbšie.

Posledná z myšlienok čo mu pred tým blysne hlavou je, že je doživotne stratený. Polapený, pripútaný, chytený, privlastnený,...

„Ach!“ Až teraz si Dan dovolí uhnúť zrakom a spojiť viečka.

Biela sprška potriesni špinavú zem autobusu a bagandže majiteľa toho uhrančivého pohľadu. Dan sa, neúspešne samozrejme, snaží zakryť ťažké oddychovanie. Bolo to tesné. Netušil čo by sa stalo keby to trvalo čo i len o sekundu dlhšie, ale už by to asi nevydržal... Určite nie.

Zdvihne hlavu a zapátra v tvári muža oproti. To nie je možné! Líca, stále tak bledé, rysy priam nemenné, ako vytesané v kameni. A pohľad? Škoda reči.

Okamžite Dana poleje vlna nekonečného horúceho hnevu. Tá však vzápätí narazí na ľadovú bariéru hanby a ostychu. Takmer sa ozve zasyčanie, keď sa pomyselný ľad vyparí. S lícami červenými nielen kvôli masturbovaniu, si čo najrýchlejšie napchá ochabujúci penis naspäť do nohavíc. Zo spánku utrie pramienok potu a s tvárou prilepenou na príjemne chladnom skle definitívne sklopí pohľad. Kapitulácia? Nie, toto bola prehra!