„Počkať! Sakra, zabudol som si na internáte peňaženku, bežte bezo mňa.“
„Kašli na to!“
„Dan!“
„My ťa založíme!“ Pobúrený dievčenský trojhlas takmer zaprosí. Viktória len zakrúti hlavou, no nepovie nič. Dnes nie, dnes relaxuje. Čas od času predsa musí peniaze zarobené za vystúpenia minúť aj na niečo iné ako maniakálne túry po obchodoch, za cieľom to vystúpenie ešte vylepšiť, alebo sa jednoducho vyšnoriť.
„Dievčatá nebojte!“ Zavesí sa Viktória dvom z nich na lakte. „Dan predsa príde. Príležitosť vyhrievať sa v takej okúzľujúcej spoločnosti by si isto nenechal ujsť, však pusa?“ Zaklipká na neho dlhočiznými mihalnicami. Fakt, že pri tom Danov žalúdok zakaždým robí saltá Viktor veľmi dobre pozná.
„Ale samozrejme dámy a Viktória!“ Vystrúha ten najširší bohémsky úsmev a kvôli dokonalosti divadielka každej dáme pobozká ruku. Nafučanej urazenej Viktórií sa ujde len úškrn, Dan sa otočí na päte a jeho chrbát sa rýchlo zapletie do súvislého davu ľudí prúdiacich ulicami večerného mesta.
...
Hustý dym sa hadí od špičky zapálenej cigarety, o nič menej smrteľne ako kobra. Pod stropom sa prevaľuje a krvavé lúče zapadajúceho slnka ho farbia do oranžova. Malá miestnosť, za tak krátku dobu úplne prestúpená typickým tabakovým pachom, je jediná, v celej budove, čo nezíva prázdnotou. Umĺknutú školu neopustili všetci.
Životom znavené oči Lorenca Cotta sa upierajú samy do seba a zároveň na stenu oproti. Medzi zubami drví už ani nevie koľký filter. Na stole tróni poloprázdna fľaška, pohárik a pár ďalších vecí, okrem iného jeho nohy v ťažkej obuvi. Pre ne, pre Lorenca, ani pre kabinet nie je táto scéna ničím nevídaným. Povedzme si pravdu, nemá najmenší dôvod vracať sa domov. Nikdy. Minimálne, už veľmi dlho. Študent, keby sa tu nejaký náhodou vyskytol, by sa asi počudoval nad pár vecami. Ale keďže tu žiadny nie je profesora to nemusí trápiť.
Popotiahne a úbohú cigaretu típne o opierku stoličky, už statočne opálenú. Stále sa mu v mysli vynára jediný obraz, pocit, zvuk,... a tvár. Tie šialené trojfarebné vlasy v účese-neúčese trčiace na všetky strany, ako sa zlepené potom lepia na chladné okno, červené líca, pootvorené pery, priam zvádzajúce k nemravnostiam. Nevraživý pohľad, čo ho prebodával a zároveň sa mu pri ňom krv nevyhnuteľne hrnula do južných partií tela. A keď sklopil pohľad nižšie... no to práve nevedel, pretože ho nesklopil. Bodne ho sklamanie keď si to uvedomí. Radšej sa zase vráti k bledej tvári mládého, vlastne študenta.
Vyzerá skôr ako vytiahnutý z telky, než živý človek, ktorého môžete reálne stretnúť niekde na ulici. S tými zľahka dievčenskými rysmi, ktorým majstrovsky odporuje povahou. S jeho farbou hýriacimi vlasmi a čiernym oblečením. S masívnymi striebornými prsteňmi aj lacnými čínami. S tou nevymáchanou hubou a žiadnymi morálnymi zábranami.
„Danmon Alche. Dan-mon Alche. Alche. Damnom.“ Potichučky, pomaličky šepká jeho meno, akoby ho ochutnával, prevaľoval na jazyku. Dôsledne vyslovuje každučkú hlásku.
Zvláštne meno, naozaj nezvyklé. Bežní ľudia svojim deťom také nedajú. Zvláštne... je to ten typ, z ktorého priam kričí drzosť, vzdorovitosť a sarkazmus. Dokonca bez toho aby musel tie ústa vôbec otvoriť. Tento dojem som nadobudol okamžite ako som ho uvidel a za tú dobu sa iba prehĺbil. Treba uznať, že oprávnene. V každom prípade, stretnúť niečo takéto v nejakom bare, za čias keď som sa v nich ešte vyskytoval, asi by som neváhal. Predsa len, pri mne si človek musí vedieť dupnúť, nepochybujem, že on by to dokázal priam na výbornú. Zasní sa. Lorencove myšlienky sa zatúlajú smerom, ktorým by sa myšlienky profesora v súvislosti zo žiakom rozhodne uberať nemali. Sakra! Na čo to myslím?! Zhrozí sa a zatrasie hlavou dúfajúc, že to z nej tak vyženie.
Medom, s pachuťou horkosti, nasiaknutý zrak uprie na plagát chránený lesklým sklom. Náhle olovené viečka klesnú pod návalom spomienok tým spôsobených. Cez jantár sa prevalí noc. V tej temnote pred sebou jasne vidí masku, bielu ako smrť. Počuje kvílenie gitary a cíti... Nie!
Prudko otvorí oči. Nie! Nie teraz. Nie potom. Už viac nie. Zakazuje si. Nenechám sa do toho vmanipulovať. Nemá to zmysel a nikdy nemalo. Boli sme mladí, bláhoví. Spod pier mu vybuble, ako špina zo žumpy, tiché uchechtnutie také nečakané po chvíľkovej hystérií. Boli. Niekto dospeje, niekto nie. Uchopí zvláštny pohárik a mliečno-biela tekutina mu podozrivo ľahúčko vkĺzne do hrdla. Alkohol touto príjemnou i nepríjemnou vlastnosťou zároveň totiž oplýva bez výnimky. Prinesie to len krv, tá nikdy nie je dobrá. A nech jej preleje aj moria, nevypočujú si ho. Kto by už len nechal kázať vraha? Prsty mimovoľne zarýva do operadla, zviera aj stopku jemného pohárika, viečka opäť pevne zomkne a zúrivo si hryzie peru. Všetko v márnej snahe zastaviť tok myšlienok, čo ho trýznia.
Vtom niekto zaklope. Lorence vyskočí na rovné nohy. Pohár letí periférnym videním a pološialené oči zvieraťa prevŕtavajú tenké dvere. Stihne postrehnúť, že sa za ten okamžik úplne zotmelo a noc sa blížila k najtemnejšej hodinke. Žeby som zadriemal? Čo je sen a čo tvorí realitu? Mimické svaly bolestne zaprotestujú. Uvedomí si, že cení zuby. Síce stále obyčajné ľudské zuby, ale vycerené sťa tesáky s papule obludy. Zavrie ústa, pre istotu ich prikryje dlaňou a zrúti sa naspäť do stoličky. Do riti, do riti, do riti,... Jeho telo sa začne samovoľne triasť. Tmavé, takmer čierne no stále hnedé, vlasy mu postupne jeden pramienok po druhom kĺžu do zblednutej tváre. Rukou si až bolestivo zovrie vlastnú čeľusť keď chce triašku silou-mocou ovládnuť.
Zaklopanie zaznie znovu, o niečo naliehavejšie. Uzlíček nervov, schúlený na stoličke, pozrie na podlahu posiatu črepinami. Pohnúť sa neodváži.
Tretie zaklopanie...
...
Toto má byť ono? Dan nedôverčivo pohliadne na príkre schodište, potom na vývesný štít. Ten však hovorí jasnou rečou. Eso s kráľovnou a medzi mini, dosť zbytočne, názov podniku. Asi áno. Jeho nadšenie pre vec ochladlo už pred pár minútami, keď videl vyhadzovača tohto lokálu pri práci. Do značnej miery k strate chuti vstúpiť prispelo aj to indivíduum čo bolo vyhodené. Pristálo nosom v kaluži vytekajúcej spod kanálového príklopu, strašne klialo, preklínalo a vyzeralo, že už poriadne dlho slušného človeka ani len nevidelo. Slnko ešte ani poriadne nezapadlo za obzor a on už ani nedokáže ísť rovno. Dan znechutene zakrúti hlavou. Posledný krát nervózne prešliapne na mieste.
