štvrtok 30. júna 2011
Dovolenka :)
utorok 28. júna 2011
Abstinencia...
pondelok 27. júna 2011
pondelok 3. januára 2011
Spln, Strach a Sex: 10. časť
„Počkať! Sakra, zabudol som si na internáte peňaženku, bežte bezo mňa.“
„Kašli na to!“
„Dan!“
„My ťa založíme!“ Pobúrený dievčenský trojhlas takmer zaprosí. Viktória len zakrúti hlavou, no nepovie nič. Dnes nie, dnes relaxuje. Čas od času predsa musí peniaze zarobené za vystúpenia minúť aj na niečo iné ako maniakálne túry po obchodoch, za cieľom to vystúpenie ešte vylepšiť, alebo sa jednoducho vyšnoriť.
„Dievčatá nebojte!“ Zavesí sa Viktória dvom z nich na lakte. „Dan predsa príde. Príležitosť vyhrievať sa v takej okúzľujúcej spoločnosti by si isto nenechal ujsť, však pusa?“ Zaklipká na neho dlhočiznými mihalnicami. Fakt, že pri tom Danov žalúdok zakaždým robí saltá Viktor veľmi dobre pozná.
„Ale samozrejme dámy a Viktória!“ Vystrúha ten najširší bohémsky úsmev a kvôli dokonalosti divadielka každej dáme pobozká ruku. Nafučanej urazenej Viktórií sa ujde len úškrn, Dan sa otočí na päte a jeho chrbát sa rýchlo zapletie do súvislého davu ľudí prúdiacich ulicami večerného mesta.
...
Hustý dym sa hadí od špičky zapálenej cigarety, o nič menej smrteľne ako kobra. Pod stropom sa prevaľuje a krvavé lúče zapadajúceho slnka ho farbia do oranžova. Malá miestnosť, za tak krátku dobu úplne prestúpená typickým tabakovým pachom, je jediná, v celej budove, čo nezíva prázdnotou. Umĺknutú školu neopustili všetci.
Životom znavené oči Lorenca Cotta sa upierajú samy do seba a zároveň na stenu oproti. Medzi zubami drví už ani nevie koľký filter. Na stole tróni poloprázdna fľaška, pohárik a pár ďalších vecí, okrem iného jeho nohy v ťažkej obuvi. Pre ne, pre Lorenca, ani pre kabinet nie je táto scéna ničím nevídaným. Povedzme si pravdu, nemá najmenší dôvod vracať sa domov. Nikdy. Minimálne, už veľmi dlho. Študent, keby sa tu nejaký náhodou vyskytol, by sa asi počudoval nad pár vecami. Ale keďže tu žiadny nie je profesora to nemusí trápiť.
Popotiahne a úbohú cigaretu típne o opierku stoličky, už statočne opálenú. Stále sa mu v mysli vynára jediný obraz, pocit, zvuk,... a tvár. Tie šialené trojfarebné vlasy v účese-neúčese trčiace na všetky strany, ako sa zlepené potom lepia na chladné okno, červené líca, pootvorené pery, priam zvádzajúce k nemravnostiam. Nevraživý pohľad, čo ho prebodával a zároveň sa mu pri ňom krv nevyhnuteľne hrnula do južných partií tela. A keď sklopil pohľad nižšie... no to práve nevedel, pretože ho nesklopil. Bodne ho sklamanie keď si to uvedomí. Radšej sa zase vráti k bledej tvári mládého, vlastne študenta.
Vyzerá skôr ako vytiahnutý z telky, než živý človek, ktorého môžete reálne stretnúť niekde na ulici. S tými zľahka dievčenskými rysmi, ktorým majstrovsky odporuje povahou. S jeho farbou hýriacimi vlasmi a čiernym oblečením. S masívnymi striebornými prsteňmi aj lacnými čínami. S tou nevymáchanou hubou a žiadnymi morálnymi zábranami.
„Danmon Alche. Dan-mon Alche. Alche. Damnom.“ Potichučky, pomaličky šepká jeho meno, akoby ho ochutnával, prevaľoval na jazyku. Dôsledne vyslovuje každučkú hlásku.
Zvláštne meno, naozaj nezvyklé. Bežní ľudia svojim deťom také nedajú. Zvláštne... je to ten typ, z ktorého priam kričí drzosť, vzdorovitosť a sarkazmus. Dokonca bez toho aby musel tie ústa vôbec otvoriť. Tento dojem som nadobudol okamžite ako som ho uvidel a za tú dobu sa iba prehĺbil. Treba uznať, že oprávnene. V každom prípade, stretnúť niečo takéto v nejakom bare, za čias keď som sa v nich ešte vyskytoval, asi by som neváhal. Predsa len, pri mne si človek musí vedieť dupnúť, nepochybujem, že on by to dokázal priam na výbornú. Zasní sa. Lorencove myšlienky sa zatúlajú smerom, ktorým by sa myšlienky profesora v súvislosti zo žiakom rozhodne uberať nemali. Sakra! Na čo to myslím?! Zhrozí sa a zatrasie hlavou dúfajúc, že to z nej tak vyženie.
Medom, s pachuťou horkosti, nasiaknutý zrak uprie na plagát chránený lesklým sklom. Náhle olovené viečka klesnú pod návalom spomienok tým spôsobených. Cez jantár sa prevalí noc. V tej temnote pred sebou jasne vidí masku, bielu ako smrť. Počuje kvílenie gitary a cíti... Nie!
Prudko otvorí oči. Nie! Nie teraz. Nie potom. Už viac nie. Zakazuje si. Nenechám sa do toho vmanipulovať. Nemá to zmysel a nikdy nemalo. Boli sme mladí, bláhoví. Spod pier mu vybuble, ako špina zo žumpy, tiché uchechtnutie také nečakané po chvíľkovej hystérií. Boli. Niekto dospeje, niekto nie. Uchopí zvláštny pohárik a mliečno-biela tekutina mu podozrivo ľahúčko vkĺzne do hrdla. Alkohol touto príjemnou i nepríjemnou vlastnosťou zároveň totiž oplýva bez výnimky. Prinesie to len krv, tá nikdy nie je dobrá. A nech jej preleje aj moria, nevypočujú si ho. Kto by už len nechal kázať vraha? Prsty mimovoľne zarýva do operadla, zviera aj stopku jemného pohárika, viečka opäť pevne zomkne a zúrivo si hryzie peru. Všetko v márnej snahe zastaviť tok myšlienok, čo ho trýznia.
Vtom niekto zaklope. Lorence vyskočí na rovné nohy. Pohár letí periférnym videním a pološialené oči zvieraťa prevŕtavajú tenké dvere. Stihne postrehnúť, že sa za ten okamžik úplne zotmelo a noc sa blížila k najtemnejšej hodinke. Žeby som zadriemal? Čo je sen a čo tvorí realitu? Mimické svaly bolestne zaprotestujú. Uvedomí si, že cení zuby. Síce stále obyčajné ľudské zuby, ale vycerené sťa tesáky s papule obludy. Zavrie ústa, pre istotu ich prikryje dlaňou a zrúti sa naspäť do stoličky. Do riti, do riti, do riti,... Jeho telo sa začne samovoľne triasť. Tmavé, takmer čierne no stále hnedé, vlasy mu postupne jeden pramienok po druhom kĺžu do zblednutej tváre. Rukou si až bolestivo zovrie vlastnú čeľusť keď chce triašku silou-mocou ovládnuť.
Zaklopanie zaznie znovu, o niečo naliehavejšie. Uzlíček nervov, schúlený na stoličke, pozrie na podlahu posiatu črepinami. Pohnúť sa neodváži.
Tretie zaklopanie...
...
Toto má byť ono? Dan nedôverčivo pohliadne na príkre schodište, potom na vývesný štít. Ten však hovorí jasnou rečou. Eso s kráľovnou a medzi mini, dosť zbytočne, názov podniku. Asi áno. Jeho nadšenie pre vec ochladlo už pred pár minútami, keď videl vyhadzovača tohto lokálu pri práci. Do značnej miery k strate chuti vstúpiť prispelo aj to indivíduum čo bolo vyhodené. Pristálo nosom v kaluži vytekajúcej spod kanálového príklopu, strašne klialo, preklínalo a vyzeralo, že už poriadne dlho slušného človeka ani len nevidelo. Slnko ešte ani poriadne nezapadlo za obzor a on už ani nedokáže ísť rovno. Dan znechutene zakrúti hlavou. Posledný krát nervózne prešliapne na mieste.
piatok 26. novembra 2010
Wrath
streda 17. novembra 2010
pondelok 15. novembra 2010
Are you sure?
sobota 4. septembra 2010
One day after school
sobota 21. augusta 2010
Jednohubky: Podväzky
Studená, mokrá noc lezie pod kožu. Z neba sa valí voda, zdá sa, že len aby mohla zaplaviť ulice. Cesta sa vo svetle lámp vlhko leskne. Tmu, kam svetlá nedočiahnu, čas od času prečesnú reflektory okoloidúceho auta, z tieňa sa vynoria ladné krivky. No nik nezastane. Je chladná noc, všetci sa ponáhľajú domov, do tepla. Čas sa beznádejne vlečie, látka krátkeho kabátika premokla už dávno, spolu s ňou aj posledná cigareta vo vrecku. Dnešok sa zdá byť len stratou času a hazardom so životom. A predsa tam stojí naďalej. Pôvabné dievča so sandálmi na nohách odené len naľahko. Ľadové potôčiky dažďovej vody po jej nohách v silóne a tvári stekajú cícerkom.
Ženské telo opäť pohladia lúče svetla. Tento krát sa, po takom čase nečakane, ozve škripot štrku pod kolesami. Auto zastane. Okienko stiahne dole. Dievča sa s neskrývanou horlivosťou nakloní k šoférovi.
„Koľko máš rokov?“ Jeho tvár halí klobúk a tieň.
„Nebojte, už som mala osemnásť.“
„Klameš, ale to je jedno. Ja mám mladé mäsko rád. Nastúp!“ Hlas má hrdelný, takmer chrčivý.
„Čo by ste rád? Som drahá.“
„O peniaze sa neboj. Nastúp!“
...
„Žjoopva!“ Dievča vkĺzne dnu prvé a rozsvieti. „To je skvelý bejvák!“ Pohľadom hlce koženú pohovku, plazmovú telku, huňaté koberce,... Proste všetko čo k strešnému apartmánu o rozlohe menšieho rodinného domu patrí.
Chlapík len čosi zamrmle, a tak sa ona hodí na gauč a pomaly, zvodne si odopne jeden z podväzkov. Vodou nasiaknutý kúsok volánikovej látky kĺže dole, cez stehno, koleno, lýtko, členok až ho jediným ladným pohybom hodí na leštené parkety. Nasleduje druhá noha.
Chlap sa však len otočí a zmizne v niektorej z miestností. Dievča podráždene ckne, prevalí sa na brucho a vstane.
„Pôjdem nám naliať nejaké pitie!“ Zakričí. Na súhlas nečaká. Kuchyňu nájde rýchlo, obíde rozložitú linku a siahne po dvierkach chladničky. Zovšadiaľ sa blýskajú pochrómované povrchy. Na oslnivo čistej dlážke zanecháva dievča škaredé špinavé stopy mokrých nôh. Otvorí najväčšiu chladničku akú v živote videla a...
Zorničky sa jej desom zúžia. Ruka bezvládne klesne pozdĺž tela. Otvorí ústa v snahe niečo povedať, no slová zamierajú ešte skôr ako ich opustia. Telo ju odmieta poslúchať. Ohavnosť toho čo vidí ju paralyzuje účinnejšie ako poškodená miecha. Neschopná pohybu čaká kým jej mozog spracuje, pochopí tú demonštráciu obludnosti.
V mriežkovaných poličkách chladničky sú bez ladu a skladu natlačené ľudské ruky, nohy, torzá, hlavy s vypúlenými očami či bez nich aj beztvaré kusy mäsa. Naložené v niekoľkých nádobách, uprostred purpurovej telovej tekutiny, plávajú akési bledé predmety. Kde tu je možné spoznať prst, oko, ucho,...
Nepočula kroky, ale niečo jej povedalo aby sa od toho hnusu odtrhla. Posledné čo videla boli ruky, ako do výšky nad jej hlavu, dvíhajú ťažkú sekeru. Posledné čo cítila, bol strach.
...
Za pár dní, v opustenom strešnom apartmáne našla upratovačka len jeden pár podväzkov. Majiteľ bol preč, celá kuchyňa žiarila belosťou.
Walentine
V ruce žmoulal krajkový, rudý, natržený podvazek. Přiložil si ho k ústům a pak nasál jeho vůni jako lovecký pes.
Ještě stále voní jako ona.
Usmál se.
Utíkáš. Ne přede mnou, ale před sebou, i když si to nepřiznáš… Děsí tě to, čím se stáváš v mé přítomnosti. Jak ochotně podléháš všem zakázaným fyzickým choutkám. Subinko moje… Rozumím ti, ale ten démon přece nejsem já. Ten je v tobě, tak jak před ním chceš utéct?
Jsme jen spojeni stejným zlem, stejným chtíčem, Andreo.
Kdy to konečně pochopíš?
. . . .
„Vrátila ses. Opravdu jen kvůli podvazku?“
Černooký muž se odmlčel.
„Ale už cestou zpátky ti mohlo být jasné…“
Přešel do svůdného šepotu, naklonil se k Andree a pohladil ji po krku. Ucukla, a zachvěla se.
„…že místo toho, abych ti ten podvazek vrátil, tě donutím tu nechat i ten druhý...“
Ustoupil od hlavních dveří do bytu a gestem pozval dívku dál.
Dlouze se mu podívala do těch nádherných, krutých, černých očí.
Pochopila.
Ok a na záver len novú tému (pretože nestíham :D) a tou je: obraz


