"Chcem, aby bolo ticho. Aby bolo počuť plač a bolesť..."
Milan Rúfus

...


Vítam vás na mojich stránkach, v mojom malom kútiku. Tu vždy zložím hlavu keď už nebudem schopná kráčať ďalej.

Autorské práva sa vzťahujú na všetky mnou-vytvorené texty na tomto blogu (čiže všetky, pod ktorými nie je uvedený iný autor, alebo texty piesní).
Ďalej by som chcela upozorniť čitateľov, že niektoré články, hlavne poviedky, nie sú vhodné pre mladších 18 rokov.
V textoch a opäť hlavne v poviedkach sa môže vyskytovať SLASH či FEMSLASH, preto ak vám táto téma z akéhokoľvek dôvodu prekáža doporučujem vám pozorne čítať warningy písané ku každému článku, ktorý to potrebuje.

Každý komentár je viac ako len vítaný :)

Keby ste mali nejaké pripomienky, dotazy, alebo sa len rozhodli, že by ste ma radi kontaktovali môj mail je white.neko.princess@gmail.com

Budem veľmi rada ak sa rozhodnete pridať a prispieť do rubriky "Jednohubky"
kliknite a dozviete sa viac ;)

...



Pracujem na...

Taaakže, dlho som sa neozvala, ale dúfam, že vám to čoskoro vynahradím (je mi jasné, že hovorím len sama k sebe, ale to sa dúfam časom zas zmení). Práve aktívne pracujem na dvoch nových sériach, s ktorých jednu už mám rozpísanú a u druhej zatiaľ len dotváram hlavné charaktery. Ďalej mám v pláne jednu jednorázovku kde už presne viem čo a ako, ale na to sa potrebujem dostať do tej správnej nálady (na čo teraz vôbec nemám čas, takže na to si ešte chvíľku počkáte). Držte mi palce :)

(momentálne nevychádza, séria je pozastavená až do okamihu kým sa ňou autorka začne zase zaoberať)

EVERYONE FREAKING...

HERE!!!

Ešte stále je tu možnosť vypýtať si poviedku na želanie od mojej osoby :) Ale pozor, už to bude umožnené len jednému záujemcovi!

piatok 8. januára 2010

04

Možno keby som Ťa dokázala nenávidieť, roztopili by sa... spolu zo všetkým ostatným čo pre mňa kedysi niečo znamenalo.

Aj keď Ty spálil si
všetko čo mala som,
zostávam týraná
tých myšlienok hlasom.

Myšlienky o Tebe,
stále rovnaké
v zhodnej podobe,
vločky snehové...
...uprostred pekla.

03

Veľa spomienok plodí veľa myšlienok a tie zas veľa bolesti...

Sedím opretá o kamenný náhrobok,
s bolesťou rozplietam klbká spomienok,
na mieste kde nepokojne odpočíva
môj cit, násilne pochovaný zaživa.

štvrtok 7. januára 2010

Eluveitie


Skupina, ktorú odporúčam aj ne-metalovo zameraným, hlavne staršie kúsky sú mnohé podstatne jemnejšie. Takže Eluveitie (folk metal zo Švajčiarska)... no je to tu hlavne preto, že by som vám chcela ukázať pri čom v poslednej dobe tvorím, zväčša tu tie odkazy budú hlavne preto, alebo keď ma niečo proste zaujme. V každom prípade by som ešte rada upozornila na toho mňam speváka ;)

02

Tápem v tmách samoty a nedokážem s tým nič robiť... aj keď v občasnej spoločnosti, som sama, sama bez seba, správam sa bezstarostne, asi až príliš, no predsa vo vnútri tak prázdna, čierna... a všetci ostatný, žiaria belosťou...

Na svoj obraz do zrkadla hľadím,
skladám si každodenný kompliment.
Obava zlá už nie je len zdaním,
pre páry stvorený bol tento svet.

streda 6. januára 2010

Vader- The sword of the Witcher


K videu samotnému- Vader, poľský death metalový band, popravde som ani len netušila, že by niekedy dali dokopy nejaký klip, ale zjavne áno :D. Hudbu ani nekomentujem, keďže už samotné meno je zárukou kvality. A klip je podľa mňa tiež vydarený (vážne pekne zostrihané s úvodným filmíkom z PC hry The Witcher). Osobne som to hodnotila ako "nádhera" a "niečo úžasné" mňa však treba brať z rezervou :)

utorok 5. januára 2010

01

Úplne prvé verše (neodvažujem sa niečo také kratučké a vôbec prvotinu, nazývať básňou), ktoré som kedy splodila. Teda nepočítajúc báseň, ktorú som písala ako úlohu do školy ešte na základke keď som mala takých 9-10 rokov. Toto bolo písané LEN pre pobavenie a aby som vedela, či vôbec dám dokopy rým.

Šáločka, čaj, cukor i naviac však čosi
iba kvapka maličká zostane na dne.
Manželka s úsmevom len povzdychne si
a chudák záletník už pomaly chladne.

Balada osamelosti

Písala som to už dosť dávno, ale myslím, že to svoje čaro nestratilo.


Si tu? Nosí, tento svet, ešte dušu alebo telo, tvoje? Znovuzrodené?

Sám sebe, v duchu otázku, túto, už snáď po stý krát kladiem. Bláhovo, však, stále v znamenie súhlasu, dúfajúc. No plačúce nebo, ani mračná smútku, sťa atrament, po oblohe rozliate, mi odpoveď nevyjavia.

Ako by mohli, keď nevedia? Veď zrak tvoj, sa dávno, k tej čierňave ich, zamračene neuprel.

Cez tabule skla, odhaľujúce ponurý výhľad, či hrubé hradné múry, vkráda sa mi pod kožu, sychravosť okolitých lesov. Vlhkosť, priam hmatateľná. Napriek tomu, že môjho, ani živého, ani mŕtveho tela, tknúť sa nemôže, do duše, beztak prázdnej, cestu si našlo.

Trýzniť ubolenú dušu sa podujalo. Ťarchu spomienok, prachom zapadnutých, oprášilo. A tie zrniečka, roky na ne padajúce, do svetových strán, víchor rozmetal.

To ľadový severák, úlohy tej sa chopí, keď pevnosť hradieb skúša. Hvízdanie jeho, uši drása, pretínajúc mlčiaceho vedomia hlas. Ale, na otázku, jedinú, odpoveď, dať mi nedokáže.

Ako by mohol, keď nevie? Veď vlasy tvoje, ruka mrazu jeho, dávno neprehrabla.

Chladný kov, stopku čaše, odlesk, v krbe plameňov, pred tisícročím uhasených, prstami nežne objímam. Kalich, drahokamami vyložený, no s obsahom vzácnejším, všetky klenoty, zahanbujúcim, k perám, vyprahnutým, priložím. I keď, viem, túžbu, večný smäd, osudom mi prisľúbený, nezažehná. Však na okamžik, moment mizivý, vo víre večnosti, ničotný, uspokojenie poskytne.

Úst kútikom, prekĺzne a do látky, tmavej, golier košele, vpije sa. Rovnako, pôda pod oblokmi, základy sídla chrániaca, rozliehajúca sa v nekonečnú diaľ, kedysi ľuďom, prostým patriaca, presiaknutá tou karmínovou, života, tekutinou ich.

Zemička rodná, predkami vydobytá, krajinka sivá, dvíha sa z nej, krvavý opar, pachu, činov obludných nezbavená zostane. Či poskytne útechu? Odpovie?

Ako by mohla, keď nevie? Veď kroky tvoje, dávno sa cestami jej nenesú.

So sklamaním, čašu, od pier odtrhnem. Mok opojnejší, než víno, i keď sfarbenia rovnakého, osamelosť nezahnal. Ba čo viac, smrť poslednej služobnej ma stál. Pohŕdavý pohľad, telo nevládnej premeriavam. Bez dychu, postrádajúc tlkot srdca, mŕtvola hnijúca.

Smrť si ju, na príkaz môj, vyžiadala. V očiach pohŕdanie, do paródie úsmevu, pery, skrivené. Výsmech, pri nohách pozostatkom, ľudu prostému. Mrieť rukou toho, kto cez pokolenia, odvahu nenabral, krvi našej, generáciám, sa postaviť. Smiech zlovestný, šialenstva, z hrdla sa dral. Dlho, stáročia, príliš dlho, som sám. Komnatou, smiech nesúci sa, cudzo ušiam mojim znie, ustane. Melanchólia, veselosť moju, satiru, vytlačí z diery zejúcej, majúc ju, miesto srdca. Šedivé, modré lesy, hory, hektáre čírej samoty, kam dohliadne oko. Poskytnú odpoveď? Stromy? Kmene mocné, konáre vetrom ohýbané, listy vo víre unášané. No prezradia kde a, či vôbec?

Ako by mohli, keď nevedia? Veď teplá dlaň tvoja, dávno na ich hrubej kôre nespočinula.

Zúfalstva gesto, zožierajúcej sa duše, dlane tvár ukryjú aby, cez oči, žiaľ pomaly vyprchal. Nikým nepozorovaný, pred pohľadmi uchránený, nenechajúc po sebe stopy. Ľútosť, mne podobným zakázaná, rozplynie sa, do nenávratna. Opäť hrdo hlavu zdvihnúť, môcť budem, keď pominie citov nízkych, priľudských, nehodných ma, záchvev.

Po dobe, mne zdajúcej sa večnosťou, pohybom jediným, prameň vlasov neposlušných, na miesto ich vrátim, chrbticu vystriem. Oporu poskytne, kresla operadlo. Zrakom suchým, na slabosť sveta, kropiacu zem, pohliadnem. Čo odplavilo sa, spod viečok, však bolo ani kvapkou v mori. Prázdnota, vnútra môjho, po okraj naplnená nešťastím, zrazu je. Nepominie, hoc preteká, no nezmierni, intenzita jej naďalej driape, ako šelma, netvor, tesákmi trhá na kusy. A neprestane, nie kým tá otázka, nezodpovedaná, visieť nado mnou bude. Prosebne, takmer, keby som toho ešte schopný bol, prednesiem, nehlasne, ku kvapkám padajúcim. Zbavíte ma jej, snáď? Vyčítam, zo šumu vás, sĺz nebeských, ako navždy, tých mojich potoky vysušiť. Odpoviete?

Ako by mohli, keď nevedia? Veď tvár tvoju, dávno neskropili.

Klenba oblačná, temná, nebo haliaca, ružovo-žltý, nádych na východe získava. Z dňom blížiacim sa, slabne i dážď, akoby rušiť nechcel, niekoho kto tu, beztak je len votrelcom. Mračná rozostúpia sa. Na ústupe tma, svetlo víťazí. Dokonca i tu, v zemi bohom opustenej, diablom obývanej, ráno, noci tvory, zaplašiť dokáže. Cítim, prítomnosť moja, neželanou stáva sa, i keď tu pánom som.

Oteplí sa, mliečna hmota, prevaľujúca sa, hmla z hôr povstáva, stúpa. Nad obzor, tu vždy zubaté, Slnko, kotúč červeňou žiariaci vystúpi. Lúče jeho, prvé ranné, dopadajú už na múry hradné. Odísť, by som mal, do útrob kobiek, utiahnuť sa. No nedá mi, myseľ nedovolí, nemo ešte otázku nepoložiť. Keď nocou odpoveď sa nenesie, deň možno zodpovie. A tak, koráb nebeský, skazu našej rase prinášajúci, kladiem otázku, tú istú, aj tebe. Dostane sa mi, od teba, odpovede? Presvietiš nevedomosť?

Ako by mohol, keď nevie. Veď spánkom opantané viečka tvoje, lúče jeho dávno nepohladili.

Hlava sklonená, otočený chrbtom skriveným, k prichádzajúcemu svitaniu. Noriac sa do temnoty, krásnej, pokojnej, nič nevraviacej, nevyčítajúcej, hlbokej a prívetivej. S otvorenou náručou vítajúcej všetkých pútnikov, nešťastníkov, svetla sa strániacich, v tme skrývajúcich, prichýli.

Ty si ju, však, rada nikdy nemala, nebola druhu tvojmu, prisúdená, prirodzenosťou daná. Ty milovala si biely deň, ja čiernu noc. A predsa, jedného s druhým puto nás pojí.

Navždy, prisahali sme.

A ja, hoc odsúdený, za špinavosť rodu, hriechy pokoleniami spáchané, mnou znásobené. Reťazami, krvou potriesnenými, prikovaný, hniť tu, až do skonania sveta, budem. No i keď bez teba, predsa, navždy s tebou na mieste, kde možno kedysi srdce moje, bolo...

Nasiaknuté červeňou...

Prístupnosť: tak od 15+ aby sa nepovedalo

Oči, hoc ešte uplakané, odtrhnú sa od svojich temných hĺbok, skĺznu nižšie. Nižšie po zrkadliacej lesklej ploche, toľko belosti! Vždy mala rada tmavšie farby, hlavne červenú, farbu vášne. Ohnivú, spaľujúcu,... farbu “Jej“ pier...

Aj napriek snahe všetkých vzbudiť v dievčati pocit, že dnešný deň je kráľovnou, cíti sa nevýraznejšie, než obvykle.

„To stačí!“ Mávla na slúžku, vpletajúcu jej do vlasov stuhy, žena, ktorá práve vstúpila. „Za okamih začíname.“

„Áno, matka.“ Dievčina opätuje jej prísny pohľad len letmo, cez chladný obraz zrkadla. Na okamih uprie zamyslený zrak na malinký flakónik, ktorý ukrýva, pred zrakmi všetkých, v záhyboch šiat... a potom, s tvárou žiariacou nefalšovaným šťastím sa obráti... „Už sa nemôžem dočkať toho momentu, keď budem stáť po boku mojej lásky! Srdce mi plesá radosťou pri predstave, že náš cit bude už čoskoro spečatený.“

„Správne dieťa.“ Úsmev spokojnosti skriví ženinu tvár. Skriví, pretože jej radosť nepramení z čoho by mala...

Dvere sa zatvoria. Dievča, náhle osamelo...

Za pár okamžikov, kráčajúc zástupmi hostí po boku takmer neznámeho muža, ktorého by ešte pred pár dňami zvala otcom, sa blíži k “tomu“ miestu. A “tam“, tu a teraz bude jej sľub splnený, konečne...

Díva sa pred seba, díva sa na muža stojaceho pri oltári. Na jeho rednúce vlasy, chlipný výraz, ako sa gombíky plášťa napínajú pod jeho veľkým bruchom, tlsté prsty, potiace sa od nedočkavosti až budú môcť zovrieť jej driek... Nespustil z nej vodnaté oči, ako sa mu v hlave rojili obscénnosti, no ona, ona ho nevidela, jej zrak bol upretý do iného sveta... Na lesklé čierne pramene, nehou podfarbené rysy, látku jemne obopínajúcu úzky pás, teplé dlane, ako príjemne hladia...

Zastali, jej ruka bola predaná do opatery tomu... tomu koho miluje?... Nie!... tomu kto sa o ňu dobre postará?... Nie!... Tomu kto dal najvyšší návrh! Tomu kto ponúkol najvyššiu sumu! Moja ruka, telo i cudnosť boli sprosto predané! Toľká potupa!... ale tú radosť vám nedoprajem! Za zapredanie jedinej dcéry neuvidíte ani groš!

Zrazu celá sála zatají dych- na šatách nevesty vykvitol v sekunde prekrásny kvet... žiariaci červeňou! Z jej lona sa vyplavilo, v nenávisti družky, potlačenej beštiálnou túžbou druha, zasiate semeno.

Až teraz som kráľovnou! Zbavená nečistého, keď sa prichádzajúcou temnotou v šarlátových šatách rútim za tebou, láska. Pod rúškou noci, ako vždy tajne, do tvojho zakázaného náručia moja drahá...

Dievčati sa podlomia nohy a v smrteľnom kŕči klesne na oltár. Svadobné šaty už stratili všetku nevinnosť a sfarbené do krvava len halia jej chladnúce telo. Z ich záhybov sa na kamennú podlahu kostola vykotúľa malá fľaštička... až to zacinká... je prázdna, no na jej okraji sa ešte zaleskne pár jedovatých kvapôčiek.

A namiesto výrazu múk na tvári dievčiny sa zjaví... jemný, len náznak... úsmev...