Balada osamelosti

Písala som to už dosť dávno, ale myslím, že to svoje čaro nestratilo.

Si tu? Nosí, tento svet, ešte dušu alebo telo, tvoje? Znovuzrodené?

Sám sebe, v duchu otázku, túto, už snáď po stý krát kladiem. Bláhovo, však, stále v znamenie súhlasu, dúfajúc. No plačúce nebo, ani mračná smútku, sťa atrament, po oblohe rozliate, mi odpoveď nevyjavia.

Ako by mohli, keď nevedia? Veď zrak tvoj, sa dávno, k tej čierňave ich, zamračene neuprel.

Cez tabule skla, odhaľujúce ponurý výhľad, či hrubé hradné múry, vkráda sa mi pod kožu, sychravosť okolitých lesov. Vlhkosť, priam hmatateľná. Napriek tomu, že môjho, ani živého, ani mŕtveho tela, tknúť sa nemôže, do duše, beztak prázdnej, cestu si našlo.

Trýzniť ubolenú dušu sa podujalo. Ťarchu spomienok, prachom zapadnutých, oprášilo. A tie zrniečka, roky na ne padajúce, do svetových strán, víchor rozmetal.

To ľadový severák, úlohy tej sa chopí, keď pevnosť hradieb skúša. Hvízdanie jeho, uši drása, pretínajúc mlčiaceho vedomia hlas. Ale, na otázku, jedinú, odpoveď, dať mi nedokáže.

Ako by mohol, keď nevie? Veď vlasy tvoje, ruka mrazu jeho, dávno neprehrabla.

Chladný kov, stopku čaše, odlesk, v krbe plameňov, pred tisícročím uhasených, prstami nežne objímam. Kalich, drahokamami vyložený, no s obsahom vzácnejším, všetky klenoty, zahanbujúcim, k perám, vyprahnutým, priložím. I keď, viem, túžbu, večný smäd, osudom mi prisľúbený, nezažehná. Však na okamžik, moment mizivý, vo víre večnosti, ničotný, uspokojenie poskytne.

Úst kútikom, prekĺzne a do látky, tmavej, golier košele, vpije sa. Rovnako, pôda pod oblokmi, základy sídla chrániaca, rozliehajúca sa v nekonečnú diaľ, kedysi ľuďom, prostým patriaca, presiaknutá tou karmínovou, života, tekutinou ich.

Zemička rodná, predkami vydobytá, krajinka sivá, dvíha sa z nej, krvavý opar, pachu, činov obludných nezbavená zostane. Či poskytne útechu? Odpovie?

Ako by mohla, keď nevie? Veď kroky tvoje, dávno sa cestami jej nenesú.

So sklamaním, čašu, od pier odtrhnem. Mok opojnejší, než víno, i keď sfarbenia rovnakého, osamelosť nezahnal. Ba čo viac, smrť poslednej služobnej ma stál. Pohŕdavý pohľad, telo nevládnej premeriavam. Bez dychu, postrádajúc tlkot srdca, mŕtvola hnijúca.

Smrť si ju, na príkaz môj, vyžiadala. V očiach pohŕdanie, do paródie úsmevu, pery, skrivené. Výsmech, pri nohách pozostatkom, ľudu prostému. Mrieť rukou toho, kto cez pokolenia, odvahu nenabral, krvi našej, generáciám, sa postaviť. Smiech zlovestný, šialenstva, z hrdla sa dral. Dlho, stáročia, príliš dlho, som sám. Komnatou, smiech nesúci sa, cudzo ušiam mojim znie, ustane. Melanchólia, veselosť moju, satiru, vytlačí z diery zejúcej, majúc ju, miesto srdca. Šedivé, modré lesy, hory, hektáre čírej samoty, kam dohliadne oko. Poskytnú odpoveď? Stromy? Kmene mocné, konáre vetrom ohýbané, listy vo víre unášané. No prezradia kde a, či vôbec?

Ako by mohli, keď nevedia? Veď teplá dlaň tvoja, dávno na ich hrubej kôre nespočinula.

Zúfalstva gesto, zožierajúcej sa duše, dlane tvár ukryjú aby, cez oči, žiaľ pomaly vyprchal. Nikým nepozorovaný, pred pohľadmi uchránený, nenechajúc po sebe stopy. Ľútosť, mne podobným zakázaná, rozplynie sa, do nenávratna. Opäť hrdo hlavu zdvihnúť, môcť budem, keď pominie citov nízkych, priľudských, nehodných ma, záchvev.

Po dobe, mne zdajúcej sa večnosťou, pohybom jediným, prameň vlasov neposlušných, na miesto ich vrátim, chrbticu vystriem. Oporu poskytne, kresla operadlo. Zrakom suchým, na slabosť sveta, kropiacu zem, pohliadnem. Čo odplavilo sa, spod viečok, však bolo ani kvapkou v mori. Prázdnota, vnútra môjho, po okraj naplnená nešťastím, zrazu je. Nepominie, hoc preteká, no nezmierni, intenzita jej naďalej driape, ako šelma, netvor, tesákmi trhá na kusy. A neprestane, nie kým tá otázka, nezodpovedaná, visieť nado mnou bude. Prosebne, takmer, keby som toho ešte schopný bol, prednesiem, nehlasne, ku kvapkám padajúcim. Zbavíte ma jej, snáď? Vyčítam, zo šumu vás, sĺz nebeských, ako navždy, tých mojich potoky vysušiť. Odpoviete?

Ako by mohli, keď nevedia? Veď tvár tvoju, dávno neskropili.

Klenba oblačná, temná, nebo haliaca, ružovo-žltý, nádych na východe získava. Z dňom blížiacim sa, slabne i dážď, akoby rušiť nechcel, niekoho kto tu, beztak je len votrelcom. Mračná rozostúpia sa. Na ústupe tma, svetlo víťazí. Dokonca i tu, v zemi bohom opustenej, diablom obývanej, ráno, noci tvory, zaplašiť dokáže. Cítim, prítomnosť moja, neželanou stáva sa, i keď tu pánom som.

Oteplí sa, mliečna hmota, prevaľujúca sa, hmla z hôr povstáva, stúpa. Nad obzor, tu vždy zubaté, Slnko, kotúč červeňou žiariaci vystúpi. Lúče jeho, prvé ranné, dopadajú už na múry hradné. Odísť, by som mal, do útrob kobiek, utiahnuť sa. No nedá mi, myseľ nedovolí, nemo ešte otázku nepoložiť. Keď nocou odpoveď sa nenesie, deň možno zodpovie. A tak, koráb nebeský, skazu našej rase prinášajúci, kladiem otázku, tú istú, aj tebe. Dostane sa mi, od teba, odpovede? Presvietiš nevedomosť?

Ako by mohol, keď nevie. Veď spánkom opantané viečka tvoje, lúče jeho dávno nepohladili.

Hlava sklonená, otočený chrbtom skriveným, k prichádzajúcemu svitaniu. Noriac sa do temnoty, krásnej, pokojnej, nič nevraviacej, nevyčítajúcej, hlbokej a prívetivej. S otvorenou náručou vítajúcej všetkých pútnikov, nešťastníkov, svetla sa strániacich, v tme skrývajúcich, prichýli.

Ty si ju, však, rada nikdy nemala, nebola druhu tvojmu, prisúdená, prirodzenosťou daná. Ty milovala si biely deň, ja čiernu noc. A predsa, jedného s druhým puto nás pojí.

Navždy, prisahali sme.

A ja, hoc odsúdený, za špinavosť rodu, hriechy pokoleniami spáchané, mnou znásobené. Reťazami, krvou potriesnenými, prikovaný, hniť tu, až do skonania sveta, budem. No i keď bez teba, predsa, navždy s tebou na mieste, kde možno kedysi srdce moje, bolo...