23:06
Odhodím už len dohasínajúci ohorok cigarety a aspoň na chvíľku ešte schovám ruku so skrehnutými prstami do vrecka bundy. O pár metrov ďalej svižne vybehnem tie tri schody pred vchodom, naťukám kód a rýchlo dnu z toho treskúceho mrazu. Zavolám výťahy, oba, aj keď viem ako domovník zakaždým šomre, že to veľa žere. Chcem byť čo najskôr doma. V teple.23:09
Hrabem sa v taške, div z nej všetko nevytrasiem na zem a potichu hreším. Samozrejme, kľúče sú zase až na samom dne.
23:10
"Ahoj!" Pomaly za sebou zatváram ťažké pancierové dvere. Z obývačky, spoza pootvorených presklených dverí sa ozve dvojhlasný pozdrav, no nik nevstane aby ma privítal osobne. Sú na to príliš zamestnaný večerným programom v TV. Trochu smutné. Ale vlastne našťastie. Beztak na nich nemám náladu. "Odzbrojím" sa (čiže sa ešte v chodbe zbavím čiapky, šálu, bundy a poprípade vybíjaného opaska) a ťahajúc tašku za sebou po linoleu sa odšuchcem do izby.
23:17
Stále oblečená vo veciach zvonka, napáchnutá cigaretovým dymom, no už s rozopnutými nohavicami a blúzkou, stojím pri linke a celkom s chuťou sa pustím do posledného chudobného rohlíčka.
23:31
Zvalím sa na posteľ. Náhle si však uvedomím, že musím znova vstať. Cigarety. Čo s nimi? No ležia na stole. Ani neviem prečo som ich vyložila. Z žalostným zastonaním vstanem a zhrabnem balíček zo stola.
23:31
Čumím do otvoreného šuplíka nočného stolíka. Chtiac-nechtiac, z jeho obsahu mi je trochu divne. Na spodku album fotiek zo základky, z detstva, nejaké papiere, kresby, texty, dve krabičky čierneho šňupacieho tabaku (najjemnejší aký som zohnala- svoju sliznicu mám predsa rada!), putá s čiernou kožušinkou a teraz pribudnú spolky stiahnuté cigarety spolu so zapaľovačom.
23:55
Teraz opatrne. Jemným poklepávaním si na ruku sypem hromádku tabaku. Ach, ten teda človeku pretiahne dutiny!
00:26
Ležím v tme. Trochu silné slovo. Tma. Na sídlisku nikdy nebýva úplná tma. Ani v mojej izbe nie. Skôr šero. Všetko zahalí do čiernej a šedej. Nejak mi tie protiklady nechcú dať pokoj. Hľadím na nočný stolík. Je tam pár kníh, nejaký horor, temné sci-fi, pri nich, v obložení niekoľkých nezapálených sviečok sa škľabí malá sadrová lebka a za ňou je plyšák, malý psík, darček od mamy.
Všetko sa mení. Rýchlo. Keď sa obzriem dostávam závrať. Dvere sa už zabuchli a zamkli na 2x. Nebadane. Potichu. Už dávno. Mám neblahý pocit, že som si za nimi zabudla všetku detskú radosť. A na mojej strane zostali len oči pre plač...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára