Lullaby

Pôvodne písané ako jednohubka, ale... Prepáčte, že takto zanedbávam blog, i keď... čo sa vám mám čo ospravedlňovať? Je to môj blog! Ak sa vám moja nepravidelnosť, dlhé odmlky nepáčia tak viete na čo slúži to krásne červené X v pravom hornom rohu!

V každom prípade, môj maturitný ročník sa už rozbehol a to vražedným tempom. Rozpracovaných mám viacero poviedok, nápadov, textov, ale nieto času a úprimne povedané ani chuti.

Tak si aspoň užite(?) toto kratšie dielko. Bolo písané na tému Lullaby :)

Zahalená v smutnej nehe, spomedzi pier sa žene derie tichá uspávanka. Tá pieseň, melódia, každučká nota, popretkávaná je neviditeľnými slzami. Uzlíček v jej náručí, ukolísaný matkiným hlasom a pravidelným dupotom konských kopýt spí pokojným spánkom neviniatok. Len občas pokrčí drobné čelíčko, keď chlad blížiacej sa zimy nakukne dnu. Zatiaľ si koč naďalej uháňa po kamennej ceste. Drevené kolesá podchvíľou sčeria hladinu mláky a popoženú farebnú loďku suchého listu po hladine.

Myslela som, že ja nedokážem dať dar života. A predsa. Kútiky úst sa slabunko roztiahnu v náznaku či v odvare z úsmevu. Splodený v hriechu, nikdy si nemal uzrieť svetlo tohto sveta. Napriek tomu ma už len to pomyslenie, že si napĺňa šťastím až po okraj.

Klepot kopýt o kamennú dlážku zaznieva vo väčších intervaloch, keď pár vraníkov plynule prejde do klusu až úplne zastaví. To stále sa predlžujúce ticho zviera ženino srdce každým okamihom silnejšie. Neodtŕhajúc zrak od svojho šťastia zíde po lakovaných schodíkoch a zastane pred vysokým mužom v uniforme. No syn kráľovninho milenca by na dvore dlho neprežil.

Vojak na ňu uprel oči v akomsi pokuse o chápavý pohľad, ale jeho tvár i naďalej mala masku kamenného výrazu. Keby jej kŕč žiaľu div nelámal rebrá, vzkypel by v nej hnev. Však pri pohľade do chlapcovej tváre nedokázala cítiť nič viac ako neskonalú lásku a ľútosť, nad jeho strateným osudom. Muž sledoval tento výjav bez pohnutia brvy. Kráľovná si synčeka naposledy privinula. Zanôtila posledné verše uspávanky. Na čelo mu vtisla posledný bozk v nádeji, že ho ochráni pred zlým a podala dieťatko načahujúcim sa rukám. S bolesťou v duši tam stála a hľadela na muža s jej pokladom v náručí, ktorý vysadá na koňa. Bezmocnosť ju zožierala zvnútra ako zhubný parazit keď pozorovala chrbát miznúci v diali.

Snáď s teba spravia dobrého vojaka.

Všetok ženin smútok sa rozlial a vpil do zamračenej oblohy, jediného svedka tejto tichej krádeže. A potom po kvapkách sa začal spúšťať na špinavú zem, haliac svet do šumu ľútosti. Jediné tie pokrivené pahýle holých stromov sa k plačúcemu nebu naťahovali, pokúšali sa ho utíšiť. No márne. Prietrž sĺz neustala ani keď k nej doľahla melódia uspávanky, ktorú kráľovná stále nosí na perách.