Spln, Strach a Sex: 1. časť

Varovanie: poviedka je +18 (dajme tomu), v ďalších dieloch sa totiž vyskytne sex (masturbácia, slash,...) možno nejaké to násilie (kto vie?), poprípade nejaké vulgarizmy (maybe- to viete ja a moja huba nevymáchaná)

Čo ďalej dodať? Asi len: užite si to ;)

Mesto ponorené do tieňa. Ruch a ľudia, hýrenie a alkohol, neóny a sex. Sporo osvetlené ulice sa topia v hriechu. Odrazy. V očiach sa mihajú nočné orgie obnažené v celej svojej kráse. Noc sa už pomaly prehupla do skorého rána, ale nikomu na tom nezáleží. Nie vo svete, kde existuje len tu a teraz. Ktorý sa celý scvrkol len na pár detailov, čo človeku v slastnom opojení, náhodne utkvejú v pamäti. Do víru veselosti nie je ťažké vstúpiť, ale vymaniť sa je často v nadľudských silách. Únik pred realitou sa stáva čoraz vyhľadávanejšou destináciou. Keď však noc skončí a nastane čas ísť domov? Oni, ľudia, idú. Všetci, do jedného. Pretože vedia, že tma sa vráti aby opäť zahalila ich neresti.

Za nalešteným plexisklom plynie nočný život, ako rieka. No jej hladina nie je pokojná. Pulzuje, divo pení a so silou živlu potápa. Z vnútra tichého autobusu pôsobia tieto radovánky zbytočne ak nie priam hlúpo, márnotratne. V uzavretom priestore hučí motor, vzduch je teplý a suchý, šofér si píska známu melódiu, po opierke sedadla špacíruje mucha.

Danov dych sa zráža na studenom okne, zahmlieva mu výhľad a nakoniec lenivo, po kvapkách, steká dole. No a? Aj tak nemôžem vidieť nič nové. Nič zaujímavé. Nič čoho by som nebol súčasťou. Zatvorí oči, oprie sa čelom o chladivé sklo. Sedí niekde v polke, inak ľudoprázdneho, autobusu. Telo ochabnuto pohodené na sedadle. V tme za viečkami počúva svoj tep a cíti vibrácie celého pohybujúceho sa priestoru. Nemá už silu na nič viac než byť.

Aj napriek tomu sa niektoré partie dožadujú pozornosti až priveľmi horlivo. No i keď je jeho penis stále tvrdohlavo v pozore, odmieta s tým čokoľvek robiť. Nechce, nemá náladu ani energiu. Hej, ty tam dole! Pokojne si len tak trč do priestoru, mne je to už jedno! Inštinktívne siahne po mobile aby si zabavil ruky, ale vrecko nohavíc je prázdne. Jasné, zabudol som ako chudák dopadol. Osobne sa síce cítim strašne,... Letmo pohliadne na hrču v rozkroku ... ale aspoň som, na rozdiel od neho, celý.

Či už prechádzajú okolo nóbl sídla nejakého mága, cez usporiadané predmestie, alebo tie najchudobnejšie štvrte je to stále to isté. Míňajú jednu opustenú zastávku za druhou. Tie sa náhle zjavujú a zas miznú. Na čo brzdiť? Nemá kto nastúpiť, nemá kto vystúpiť. Falošný pocit samoty a zároveň spriaznenosti s jediným tichým spoločníkom, šoférom, napĺňa Dana akýmsi vnútorným pokojom. A zrazu...

... autobus zastane. Dvere sa so zasyčaním otvoria. Po schodoch vystúpi tmavo odetá postava muža. Šoférovi kývne na pozdrav, jeho srdečnú otázku ako sa darí, prejde len tichým “hm“ a so sklonenou hlavou ide ďalej. Dan na toho nepatričného narušiteľa nepokryto zazerá. Drží sa tým v klame, že nie on sám, ale práve nový cestujúci trhá rutinu.

Ten zatiaľ chôdzou veľmi unaveného človeka pokračuje do útrob autobusu. Ramená nahrbené, ruky vrazené hlboko do vrecák ošúchanej bundy, hodí sa na sedadlo rovno oproti Danovi. Nejaký ožran alebo feťák, veď ledva stojí! Asi bezďák. Hľadí na starú bundu a dotrhané nohavice, do čela stiahnutá čierna čiapka, bagandže celé od blata a kto vie akého ešte svinstva. Čím dlhšie sa na neho Dan díva pociťuje čoraz väčší odpor a opovrhnutie. Táto vlna záporných emócií je viac-menej neopodstatnená, ale bohužiaľ. Ak ho matka niekedy predsa len niečo naučila bolo to dívať sa na podobných ľudí zhora. Ani nechce pomyslieť ako veľmi sa jej v takýchto chvíľach musí podobať.

Jeho spolucestujúci náhle zdvihne zvesenú hlavu a zabodne pohľad rovno do Danových očí. A vnútra! Pomyslí si ten okamžite. Ak to muža aj prekvapilo, nedá to na sebe vôbec znať. Len sa pokojne oprie, prehodí nohu cez nohu a so založenými rukami Dana aj naďalej pozoruje. Osvetlený len mŕtvolným svetlom neóniek zvonka, so zlepenými chumáčmi vlasov lemujúcimi bledú tvár utopenca, ktorej polovica je beznádejne utopená v tieni. Čierne kruhy okolo očí, vpadnuté líca, neupravené strnisko. Vyzerá ako vyšinutý psychopat. Ale ten pohľad! Slovami nepopísateľný.

Úplne triezvy, čistý a jasný, no uprený. Priamo hypnotizujúci. To nie sú oči šialenca, ale normálneho človeka rozhodne nie! Majú farbu zlata, hĺbku, je v nich chladná vyrovnanosť a zároveň divokosť. Človek sa pod takým pohľadom cíti nesvoj, nahý. Ako samučičká baktéria pod mikroskopom. Málokto ho vydrží. Chce to silný charakter aby sa človek neodvrátil. Alebo, v Danovom prípade, hodnú dávku tvrdohlavosti. Nehodlá predsa dať navrch niekomu takému!

Navyše ho ten chlap rozčuľuje. Celou existenciou! Tým ako vyzerá nenápadne a pritom prepaľuje pohľadom. Ako sa cez vrstvy oblečenia nedá odhadnúť jeho zjav a rysy tváre sú tiež akoby zahmlené, neisté. Neodhadnuteľný! Nielenže sa Dan musí čo chvíľa ošívať, ale ani netuší čo má od toho chlapa čakať. Bol podráždený aj bez toho nepríjemného sondujúceho zraku, prišiel o mobil, jeho penis neustále, už takmer bolestivo, napínal pevnú látku nohavíc. Žmurká on vôbec?! Všetko nahromadené sklamanie a frustrácia z dnešného dňa sa derie na povrch. Vybubláva von v podobe zlosti, v podstate bezdôvodnej, ale zato žeravej sťa kyselina.

A ten divný týpek sa mu pokojne ďalej, len tak, bez akéhokoľvek výrazu tváre, zavrtáva skrz oči do mozgu. A dosť! Veď ja ti na ten bledý ksicht nejakú farbu vnesiem!