human(!)ity

ľudskosť

aká to neužitočná maska

pre zvieratá,

ktoré si ju ani nedokážu nasadiť

Can you give me an answer?

Vždy ma zaujímalo či fakt, že mám v ušiach a pere dokopy 9 dier (z čoho jedna má centimeter v priemere) a nosím výlučne čierny make-up a oblečenie dáva ľudom právo čumieť na mňa?

Just a Doll

Im blending...

...into those eyes

Oh, welll...

That's exactly how I felt a couple days ago once again.

btw, the author of the shot is an amazing artist, check out his other work, just click on the pict :)

ColorBlind 3.

Príliš čo dodať nemám, asi len, že sa konečne začne niečo poriadne diať. Warningom by som ešte nestrašila ale tak dajme tomu, že je v tom násilie a prvý, vcelku neškodný, slashový prvok (neteš sa Wal, riadny slash príde až o niečo neskôr :D). Možno ešte, že sa u mňa doma vyskytlo nové PC a tak mám tendenciu za ním sedieť a vraždiť príšery z Oblivionu až do rána. Čo možno povedie k menej častej aktualizácií blogu. Pardon, hold som nerd O_O

„Marigold!“ Neskoro. Bleskovo sa otočí, no jediné čo zbadal bol strieborný záblesk. Odraz Slnka od nalešteného povrchu kovu. Schmatne básnika za ramená. Ten, bledý ako stena s očami vyliezajúcimi z jamôk zviera svoj vlastný krk, s ktorého trčí strieborná šípka s čiernym perím. Napustená jedom. „Marigold?!“ Jeho priateľ sa mu zrúti pred očami. Namiesto jeho ramien kŕčovito zovrie vzduch. Jeho sluch aj cez bariéru strachu zachytí druhé zasvišťanie, navlas rovnaké ako pred okamihom. Niečo sa v ňom zlomí. Na smútenie bude čas neskôr. Tento krát nezaváha. Polobrat a výpad. Akoby mu meč sám skočil do hrsti.

„Cink!“ A otrávený hrot sa zabodne do snehu pred zaklínačovými nohami. Nablýskanou čepeľou meča krúži pred sebou, druhú ruku pomaly zasunie do váčku, pripevneného na opasku. Rozdrví v dlani niekoľko byliniek a nasype si ich do úst. Síce to nie je také účinné ako elixír, ale Geraltove zreničky sa roztiahnu až nakoniec pohltia všetku farbu jeho očí. Pokožka zbledne, žily vystúpia a dýchanie sa zrýchli. Droga prenikla do krvného obehu.

Čierne oči zakmitajú keď hľadajú medzi stromami niečo, čokoľvek, kohokoľvek... tieň! Sťa mačka skáčuci z holej vetvy dopadá na klzkú zem takmer nehlučne. Zaklínačovi teraz však nič neunikne. Zovrie rukoväť oboma rukami a vyhýbajúc sa kmeňom, preskakujúc krovie vyrazí za tmavou postavou. Tá kľučkuje pomedzi stromy rovnako, ak nie i obratnejšie. Lov vlka na jeleňa, no Geralt, našťastie, nie je bežec na krátku vzdialenosť.

Priskočí k nepriateľovi a celou silou sekne do výšky pása. Lenže naprázdno. Postava, celá zahalená do čiernej vyskočí, zachytí sa zaklínačových pliec a plynulým premetom sa prehupne za jeho chrbát. Geralt stihne tak tak z otočky odraziť útočiacu dýku, ktorá sa v rukách protivníka znenazdajky objavila. No ani nedokončí únik a už na neho ostrie miery zas. Zaklínačovi sa nedostáva možnosti útočiť, je zasypaný sériou nie silných, zato perfektne mierených výpadov dýkou. Krátke ostrie už neraz minulo nejakú z jeho tepien iba o vlások. Zbesilo sa točia v rezkom tanci ocele, obaja držiac vražedné tempo. I uprostred takéhoto súboja si ku Geraltovi nájde cestu istý pocit. A to, že pohyby predvádzané súperom už niekde videl. Možno nie v tej istej podobe či inak použité, no niet pochýb!

No Geralt je v nevýhode, pri takej rýchlosti a vytrvalosti protivníka je veľkosť i ťarcha jeho meča skôr prekážkou. Navyše na hrboľatej zemi posypanej klzkou nádielkou má problémy udržať sa na nohách, jeho pohyby sa menia na ťažkopádne. To sa však o sokovi nedá povedať, on sa aj na zmrznutej lesnej pôde hýbe s ľahkosťou a istotou lovca. Zaklínač vie, že musí konať kým mu stačia sily alebo skôr než vyprchajú účinky tých byliniek. Kde to len bol svedkom tých rán, úskokov?! Možno by mu to uľahčilo súboj keby sa mohol rozpamätať.

Odskočí od súpera a prv než sa k nemu stihne opäť priblížiť napriahne sa k mocnému úderu. K úderu, ktorý dokáže rozpoliť chlapa na dvoch menších. Čepeľ opäť so zasvišťaním pretne len chladný vzduch, no Geralt nič iné ani nečakal. Pôsobením zotrvačnosti prejde do rýchlej piruety. Ešte stále zvierajúc meč sformuje oboma rukami znamenie Aard. Nepriateľ sa na neho vrhne s novou silou a dýkou pripravenou to ukončiť. Namiesto toho s prekvapeným vyheknutím odletí po ochromujúcom údere magického znamenia ako handrová bábika. Narazí chrbtom o mohutný kmeň stromu, jeho zovretie ochabne, dýka zarachotí o kameň. Zaklínač neváha. Priskočí k odzbrojenému, na moment ochromenému nepriateľovi a pritisne mu ostrú čepeľ oceľového meča na hrdlo.

Muž má oviazané ústa aj nos. Cez hlavu pretiahnutá kapuca vrhá tieň na úzky pás holej pokožky. Do sklopených očí mu Geralt nevidí. Uväznenému do reči nie je buď pátra po úniku, ktorý by mu umožnil zachovať si hlavu na krku, alebo čaká na ortieľ smrti. Zaklínač sa ho nechystal zabiť... zatiaľ. Určite nie kým zistí či a ako môže pomôcť Marigoldovi. Na jazyk sa mu hrnie kopa otázok, no nakoniec sa zmiery s: „Čím sú tie šípky napustené?“ Iba s veľkou námahou udržuje svoj hlas pevný a ostrý ako britva.

„Hehe!“ Uchechtne sa spútaný pohŕdavo. Geraltovi z toho smiechu nabehnú zimomriavky po celom tele. V tom ochraptenom hlase spoznáva povedomé zafarbenie, tóny. „Obyčajné anestetikum. Neboj, ten tvoj trubadúr si pár hodín pospí, potom ho bude ešte nejakú chvíľku bolieť hlava, ale prežije.“ Geraltovi spadol tak ozrutánsky kameň zo srdca, že sa bál aby to nezačuli až v dedine. Nemihne však ani brvou, nechce to dať na sebe znať.

„Prečo si nás napadol?!“ V duchu si vynadá jedným s Yarpenových obľúbených slovných zvratov. Nedokáže síce rozpoznať s kým má to dočinenie, ale známosť hlasu ho núti do osobnejšej nôty.

„Musel som sa predsa presvedčiť, či reflexy slávneho bieleho vlka stále fungujú ako za mladých čias.“ Ten tón i úškrn skrytý pod maskou vytáčajú vlka až do nepríčetnosti. Podvedome pritlačí na čepeľ, muž na jej druhej strane zatají dych. Nadvihne bradu, Geraltovi sa tak naskytne pohľad do dôverne známych očí o nič ľudskejších než sú jeho vlastné. Muž prehovorí, tento raz bez jediného náznaku posmešku v hlase.

„Varujem ťa! Nepleť sa do toho čo sa bude diať v okolí panstva.“ Tlak na ostrie zarývajúce sa mu do mäsa vzrastie. Sykne bolesťou a priškrtene vydýchne. „Lebo po druhý krát v tých šípkach už nebude anestetikum!“ Vypľuje tie slová akoby sami o sebe boli jedovaté a zatlačí vlastnou váhou na meč. Donúti tak povoliť zaklínačov tlak a trochu ustúpiť ak ho nechce na mieste podrezať. Ten v šoku zmätene zaspätkuje. V tom okamihu sa uvoľnený sok vrhne dopredu.

Geralt strnie, neschopný pohybu. Dívajúc sa zblízka do tých očí, ako sa pomaly zatvárajú! Aj cez látku dokonale cíti, že sa ich pery spojili. Tak povedomé!

Zaleskne sa dýka. Geralt ani necíti bolesť pulzujúcu jeho krkom. Je preč.

Insane Fragility

The Moment

O_o

Why do people always ask me if I know what's the time, when they find me watching yaoi at 3:04 am?

Listen

iba preto, že Snovačka mi dnes pripomenula jeden skvelý opening

Salome

Landa je Landa...

...ale KRYL je KRYL

SALOME - songa

I would put my head on the silver tray for you!

...myth?

your heart was enslaved

with your first breath

freedom is just a...

I wish...

... behind my smile was more than whispering of autumn leaves.

ColorBlind 2.

Rozhodla som sa, že vám sem hodím ďalšiu kapitolku, i keď priznám sa, že po absencií komentárov pri prvom diely som mala chuť celú sériu proste vymazať :P Nenútim vás do písania komentov, chápem, ja keď nemám čo povedať tak tiež radšej mlčím, ale vezmite do úvahy, že vaše komentáre mi často dávajú silu pokračovať ;) Takže toto je kapitolka, tak trochu za trest a keď sa dočítate až na koniec, pochopíte prečo.

„Uf! Vonku je ale nečas, že by ani psa nevyhnal.“ Frfle Marigold zatiaľ čo si vyklepáva sneh z čižiem. „Vlastne sa mi nedostalo odpovede, čo ťa privádza sem, civilizácií za chrbát?“

„K odpovedi ma Vaša Ukecanosť akosi nepripustila. Ale neviem, čo ťa tak udivuje. Veď tá tvoja civilizácia vykántrila už takmer všetky potvory čo ju kedysi držali na uzde. V takomto zapadákove, obklopenom horami a hustým lesom, sa skôr nájde robota pre zaklínača než v preľudnenom meste.“

„I tak riekol zaklínač, i tak sa stalo...“ Básnik sa už aj načahuje za lutnou.

„Marigold, držme sa prózy podľa možnosti! Ja som ti už vyzradil čo tu pohľadávam, ale tvoje dôvody sú pre mňa záhadou. Prečo by umelec ako ty vymenil pohodlie mesta za... toto.“ Pohľadom preletí prevelice skromne zariadenú izbietku.

„No to vieš, moja duša prahla po prostej romantike dediny. Po červenolícich devách pracujúcich od úsvitu do mrku na poly. Po dreveničkách, chrániacich pred mrazmi iba natoľko aby ľudia k sebe mali pod duchnou blízko!“

„Marigold!“

„Tak dobre, ale prídeš o dych berúci umelecký zážitok.“

„Myslím, že s tým dokážem žiť.“ Uškrnie sa zaklínač.

„Ts! Ale to vieš, dneska je to všade samí bard, veršotepec či básnik. Minimálne sa za nich haldy diletantov vydávajú, no nie každý sa rozhodne svoje ušľachtilé umenie šíriť aj do takýchto... ehm... malebných malomiest.“ Jeho slová zas naberajú ten zvláštny rytmus tak typický pre balady. „A potom...ech.“ Zarazí sa zrazu ten ušľachtilý umelec.

„Áno? Počúvam, už to vyzeralo, že sa chystáš prestať vytáčať a povieš pravdu.“

„Ále nič veledôležité, len som sa rozhodol, že sa na nejakú chvíľu, dajme tomu do jari budem držať v ústraní. Foltestovy sa totižto akosi nepozdávalo, že princeznú Addu zahrňujem toľkou pozornosťou.“

„Hahaha!“ Geralt sa otriasol úprimným smiechom. „Nie len ja, ale ani ty si sa vôbec nezmenil Marigold! Si na vlas rovnaký a asi vždy budeš, chlipník. Starý Foltest urobil len dobre, keď ťa od dcéry odohnal kým bol ešte čas.“

„Práve naopak, nenašiel by sa nik iný, kto by skrotil tú jeho malú beštiu lepšie než majster remesla a znalec žien ako ja!“

„Ver mi, Marigold, ja som na jej skrotenie nepotreboval pražiadnu znalosť ženskej nátury , a i napriek tomu si dovolím pripísať zaň najväčšie zásluhy.“

„No dobre nechajme to. No napriek vylúčeniu z Temerského kráľovského dvora som nedopadol najhoršie. Miestne Knieža prejavilo nevídaný záujem o moje služby!“

„Tak my vysvetli prečo si ťa tento umením nadchnutý Knieža nedrží vo svojom sídle, ale platí ti izbu v hostinci?“

„Na to je odpoveď veľmi prostá môj drahý priateľu! Prebývam tu lebo som prejavil rovnaký, prípadne väčší, nevídaný záujem o dve pôvabné slečny, ktoré ako sa ukázalo sú jeho dcérami.“

„Si nepoučiteľný.“ Povzdychne Geralt. „Zajtra sa k tebe pridám, miestny šľachtic by mohol mať nejakú zaklínačskú robotu.“

„Nech sa páči.“

×××

Čerstvý ranný vzduch štípe v pľúcach, pod rúškou noci napadaný sneh praští pod nohami. Geralt s Marigoldom kráčajú vyšliapaným chodníčkom, ktorý sa teraz miestami stráca pod belostným popraškom. Idú mlčky, zaklínač zahĺbený do vlastných úvah a bardovi tak drkocú zuby, že sa nezmôže ani na slovko.

Sídlo miestneho šľachtica sa vypína nad údolím, nalepené na úbočí hory, dobrých pár kilometrov za dedinou.

„Prečo, sme si vlastne neosedlali Klepnu?“ Precedí Marigold pomedzi stisnuté pery potkýnajúc sa o každý výmoľ či koreň stromu.

„Mám ju odniekiaľ z južných kráľovstiev. Neznáša zimu veľmi dobre.“

„A ja ju vari znášam dobre?“ Rozhorčí sa Marigold. No Geralt nevenujúc priateľovým ponosom pozornosť sa náhle zastaví až do neho bard skoro vrazí.

„Ticho!“ Sykne zaklínač a rozhliadne sa naokolo. Doširoka otvorené oči upiera kamsi pomedzi stromy do hlbín lesa. On nezbadá nič zvláštne, no vie, že niekto pozoruje ich!

Zimný les je ponorený do ticha. Niečo šuchne v kroví! Geralt sa s päsťou zovretou okolo rukoväti meča prudko otočí tým smerom len aby zbadal zadné behy králika práve miznúce v nore. Vetvy stromov nad nimi zapraštia! Zaklínač trhne hlavou nahor. V húšti ihličnanov sa mihne ryšavý chvostík. Iba veverica. Povzdychne si, uvoľní zovretie dlane okolo meča a pomaly spustí ruku. Spojí viečka, do sveta tmy zvuky prenikajú ľahšie. Tichý les sa pre jeho uši mení na rušné miesto plné hmýriaceho sa života.

A vtedy to prišlo!

Len pre ujasnenie, Geralt s Addou (princeznou a dcérou kráľa Foltesta) nič sexuálne nemal (PC hru nepočítam, hovorím tu o knihe). Princezná sa narodila ako striga a on ju odčaroval ;)

ColorBlind 1.

Konečne som niečo spichla, že? ^__^ tak zase vám poskytnem možnosť nahliadnuť do mojej zvrátenej imaginácie. Mno, po pauze potrebujem naskočiť do starých koľají a táto poviedka mi v tom pomohla, zase som sa trochu rozpísala. Je to Fanfiction na Zaklínača, ale nebojte nejakú veľkú znalosť Sapkowského sveta nepotrebujete (nejaké info ak potrebné budem poskytovať na konci kapitol). Toto je viac menej len úvod, čiže nejaké vážnejšie varovanie to nepotrebuje (celá poviedka sa rozbieha dosť pomaly, pardon). Tak... sa už do toho pustite a nemárnite svoj čas čítaním týchto mojich kecov!

Deň sa chýli ku koncu. Pomedzi stromy presvitajú posledné lúče chladného severského Slnka. Tiene sa predlžujú, zver sa ukladá k spánku. Noc bude dlhá a mrazivá, plná číhania vyhladovaných dravcov. Žiaden tvor netuší koľko palcov snehu do rána pribudne, ani či sa ešte niekedy znova prebudí aby to zistil.

Meniacim sa lesom sa však nesie aj zvuk, ktorý sem nepatrí. Dupot konských kopýt či cingot železných cvokov. Osamelý jazdec po celodennom cvale sedí strnulo, no vzpriamene. Nechúli sa v sedle aj napriek chladu, čo štípe na holej pokožke a zarezáva sa až do špiku kostí.

Práve míňa vrcholec hory. Pred mužom a jeho kobylkou sa otvorí široký výhľad na dolinu, rozprestierajúcu sa hlboko pod nimi i na vysokánske hory týčiace sa všade navôkol. Cez túto skalnú bariéru už do doliny neprenikol ani lúč svetla. Malá dedinka, učupená v doline je ponorená v dokonalej temnote.

Kobylka zrazu znervóznie, začne hrabať predným kopýtkom, fŕkať a nahlas zaerdží až to vyplaší párik vtákov v neďalekom kroví.

„Ššš, to je v poriadku.“ Potľapká jazdec koňa po krku a poškriabe za ušami. „Pokojne Klepna.“ On sám ucítil na temene hlavy čísi pohľad, ak nie rovno hrotu šípu v natiahnutej tetive pripravenej vystreliť. Nebol to veru príjemný pocit, vedel, že ho niekto sleduje. Popohnal kobylku ďalej, začali sa čo raz viac ponárať do tieňa hôr.

×××

Do šera nízkych stropov dreveníc a roztekajúcich sa sviečok sa rozletia dvere. Štamgasti vytrhnutý z polnočnej letargie zo šomraním vrazia hlavu medzi nahrbené ramená keď ich na šijach pošteklí chladivý závan. Pritiahnu si, poväčšinou prázdne poháriky bližšie k telu, akoby ich mohli zahriať. Temná silueta sa pohne a ťažké dvere tresnú naspäť do pántov. Všetky oči sledujú neznámeho ako kráča k baru. Nie je miestny, to od tenkej koženej kazajky až po ozrutné mečiská na jeho chrbte prezrádza úplne všetko. No najviac pútajú zrak privandrovalcove belostné vlasy padajúce na ramená. Každý na neho pleští oči. Každý, až na krčmára. Zavalitý chlap sa plne venuje čisteniu korbeľa zásterou, ktorú donedávna isto používali na vytieranie podláh.

„Pivo.“ Hlas má chladný, chladnejší jak blizárd. Mnohým z neho naskočí husia koža. Krčmárovi sa zježia všetky chlpy dupkom, ale naďalej špiní veľký pohár zásterou.

„Jedno pivo.“ Ozve sa znova keď jeho objednávka zostala nevypočutá. Chlap však neprestane žmoliť okraje tej mastnej handry. Vrhne ustrašený pohľad vodavých očiek najskôr na rukoväť meča trčiacu nad ľavým plecom cudzinca, a potom na ostatných v krčme.

„No tak, myslel som...“ Začne pocestný po tretí krát, no už svoj ponos nedopovie.

„Mysli si čo chceš! Takým ako ty tu nenalievame!“ Taký, nech už bol akýkoľvek, nedal ani mrknutím oka najavo, že by niečo počul. Snáď len zabzučanie otravného komára.

„Krčmár, dobre ti radím, načapuj...“ Ignorancia vyvolala okamžitú reakciu pochrúmaného ega.

„Len mu ty nič neraď!“ Mladý, ako hora mohutný muž vyskočí na nohy jak keby mu pod zadkom horelo a už sa nebezpečne týči vedľa bielovlasého. „Si hluchý?! Prašivých mutantov ako si ty tu nechceme!“ Mladík sa významne zahľadí na krčmára. Ten v nerozhodnosti preskakuje pohľadom z jedného na druhého. Široké ramená dedinského chlapca mohli vzbudzovať rešpekt, no zo zvislých zreničiek neľudských očí vyžarovalo niečo čo donútilo krčmára strnulo uchopiť korbeľ. Keď pred cudzinca postaví napenený zlatavý mok, len úkosom vystrúha kajúcny výraz smerom k zúriacemu mladíkovi.

„Dosť!“ Skôr než sa vyprahnutý muž načiahol za chladivým nápojom pohár sa roztriešti o zem. Povestná posledná kvapka práve stiekla do štrbiny medzi doskami podlahy. Neznámi sa otočí k výtržníkovi. Ten sa víťazoslávne uškrnie, čoho by sa rozhodne vyvaroval keby vedel s kým má dočinenia. „Ja nie som tuto pán krčmár, ja sa z toho tvojho zazerania neposerem od strachu! Ber sa s tadeto, inak...“ Čo by sa stalo inak sa už zaklínač, ani nik iný nedozvedel pretože dvere putiky sa, našťastie pre mladíka, zase rozrazili. Dnu sa vovalí opantaný bujarou náladou i nemalým množstvo alkoholu chlapík vo fialovo tyrkysovom a s dlhým brkom na čapici.

„Geralt!“ Zareve tá nádhera ešte odo dverí. S úsmevom na opitej tvári sa preženie ako víchrica. Nevšímajúc si mŕtvolné ticho chytí starého priateľa žoviálne okolo ramien. „Čo ťa sem, u svätej Melitele, privádza?! Slávneho Geralta z Rivie! Sem? Na samotný koniec sveta? Tam kde sú ľady večné a dni krátke. Sem, musím poopraviť svoj omyl, nie na koniec sveta ale do samotnej zadnice...“

„Marigold, nepreháňaj a šetri si tú svoju kvetnatú mluvu pre niekoho, kto to bude považovať za zábavné.“

„Ako vidím, ešte stále postrádaš akýkoľvek cit pre umenie verbálneho prejavu.“

„Na druhú stranu viem oceniť umenie neverbálneho prejavu, tak čo keby si na chvíľu zmĺkol?“ Nastane pohoršené ticho. Kto je tento opovážlivec, ktorý sa bez obáv pustí do sporu so synom kniežaťa a dovolí si otvárať hubu na majstra Marigolda? No Marigold zrazu prepukne vo veselý smiech, nechávajúc tak všetkých v nemom úžase. Geralt sa len pousmeje.

„Vôbec si sa nezmenil priateľu. Poď, mám tu zaplatenú izbu, porozprávame sa tam. Hostinský! Prines nám džbán, ale čoby rovno tri džbány tvojej najlepšej medoviny!“

Keď sa päty oboch, barda i zaklínača, stratili na schodišti dole sa nikto neodvážil ešte dlho prehovoriť.

I'm back :)

Tak, po týždni zasneného sa potĺkania zvlnenou Toskánskou krajinou sa ocitám naspäť v šedivej realite. Slnkom zaliate zelené políčka nahradil betón a sklo mesta. Prežijem. Ostatne ako vždy.

Mám na krku spústu prúserov pretože Ich kann nicht Deutsch sprechen, história môjho rodného mesta je pre mňa stále hmlistá, integrovanie a derivovanie je pre mňa skôr magický trik než matematický postup a literatúru vcelku ovládam ale nie tie oblasti, ktoré by som mala... proste po mesiaci sladkého ničnerobenia sa na mňa sypú testy a ja som zrelá na psychiatriu.

Aaanyway, onedlho sa tu hádam objaví prvá kapitolka novej poviedky ;) už mám napísané 4 kapče takže na chvíľku mám vystarané. Dopíšem to keď študijný nápor trochu poľaví.

Tak teraz si aspoň užite pár fotiek z mojej dovči čo som už stihla upraviť vo photoshope :) (pre lepší náhľad kliknite na pict)

Holiday

Takže počnúc zajtrajškom (dneškom) sa na týždeň odmlčím... iste to bude ticho priam lahodiace uchu. See you soon :)

Farewell Depression...

... and HELLO!

Cigarette

It's NOT because it feels good...

... it's because it feels SO freaking amazing!