ColorBlind 2.

Rozhodla som sa, že vám sem hodím ďalšiu kapitolku, i keď priznám sa, že po absencií komentárov pri prvom diely som mala chuť celú sériu proste vymazať :P Nenútim vás do písania komentov, chápem, ja keď nemám čo povedať tak tiež radšej mlčím, ale vezmite do úvahy, že vaše komentáre mi často dávajú silu pokračovať ;) Takže toto je kapitolka, tak trochu za trest a keď sa dočítate až na koniec, pochopíte prečo.

„Uf! Vonku je ale nečas, že by ani psa nevyhnal.“ Frfle Marigold zatiaľ čo si vyklepáva sneh z čižiem. „Vlastne sa mi nedostalo odpovede, čo ťa privádza sem, civilizácií za chrbát?“

„K odpovedi ma Vaša Ukecanosť akosi nepripustila. Ale neviem, čo ťa tak udivuje. Veď tá tvoja civilizácia vykántrila už takmer všetky potvory čo ju kedysi držali na uzde. V takomto zapadákove, obklopenom horami a hustým lesom, sa skôr nájde robota pre zaklínača než v preľudnenom meste.“

„I tak riekol zaklínač, i tak sa stalo...“ Básnik sa už aj načahuje za lutnou.

„Marigold, držme sa prózy podľa možnosti! Ja som ti už vyzradil čo tu pohľadávam, ale tvoje dôvody sú pre mňa záhadou. Prečo by umelec ako ty vymenil pohodlie mesta za... toto.“ Pohľadom preletí prevelice skromne zariadenú izbietku.

„No to vieš, moja duša prahla po prostej romantike dediny. Po červenolícich devách pracujúcich od úsvitu do mrku na poly. Po dreveničkách, chrániacich pred mrazmi iba natoľko aby ľudia k sebe mali pod duchnou blízko!“

„Marigold!“

„Tak dobre, ale prídeš o dych berúci umelecký zážitok.“

„Myslím, že s tým dokážem žiť.“ Uškrnie sa zaklínač.

„Ts! Ale to vieš, dneska je to všade samí bard, veršotepec či básnik. Minimálne sa za nich haldy diletantov vydávajú, no nie každý sa rozhodne svoje ušľachtilé umenie šíriť aj do takýchto... ehm... malebných malomiest.“ Jeho slová zas naberajú ten zvláštny rytmus tak typický pre balady. „A potom...ech.“ Zarazí sa zrazu ten ušľachtilý umelec.

„Áno? Počúvam, už to vyzeralo, že sa chystáš prestať vytáčať a povieš pravdu.“

„Ále nič veledôležité, len som sa rozhodol, že sa na nejakú chvíľu, dajme tomu do jari budem držať v ústraní. Foltestovy sa totižto akosi nepozdávalo, že princeznú Addu zahrňujem toľkou pozornosťou.“

„Hahaha!“ Geralt sa otriasol úprimným smiechom. „Nie len ja, ale ani ty si sa vôbec nezmenil Marigold! Si na vlas rovnaký a asi vždy budeš, chlipník. Starý Foltest urobil len dobre, keď ťa od dcéry odohnal kým bol ešte čas.“

„Práve naopak, nenašiel by sa nik iný, kto by skrotil tú jeho malú beštiu lepšie než majster remesla a znalec žien ako ja!“

„Ver mi, Marigold, ja som na jej skrotenie nepotreboval pražiadnu znalosť ženskej nátury , a i napriek tomu si dovolím pripísať zaň najväčšie zásluhy.“

„No dobre nechajme to. No napriek vylúčeniu z Temerského kráľovského dvora som nedopadol najhoršie. Miestne Knieža prejavilo nevídaný záujem o moje služby!“

„Tak my vysvetli prečo si ťa tento umením nadchnutý Knieža nedrží vo svojom sídle, ale platí ti izbu v hostinci?“

„Na to je odpoveď veľmi prostá môj drahý priateľu! Prebývam tu lebo som prejavil rovnaký, prípadne väčší, nevídaný záujem o dve pôvabné slečny, ktoré ako sa ukázalo sú jeho dcérami.“

„Si nepoučiteľný.“ Povzdychne Geralt. „Zajtra sa k tebe pridám, miestny šľachtic by mohol mať nejakú zaklínačskú robotu.“

„Nech sa páči.“

×××

Čerstvý ranný vzduch štípe v pľúcach, pod rúškou noci napadaný sneh praští pod nohami. Geralt s Marigoldom kráčajú vyšliapaným chodníčkom, ktorý sa teraz miestami stráca pod belostným popraškom. Idú mlčky, zaklínač zahĺbený do vlastných úvah a bardovi tak drkocú zuby, že sa nezmôže ani na slovko.

Sídlo miestneho šľachtica sa vypína nad údolím, nalepené na úbočí hory, dobrých pár kilometrov za dedinou.

„Prečo, sme si vlastne neosedlali Klepnu?“ Precedí Marigold pomedzi stisnuté pery potkýnajúc sa o každý výmoľ či koreň stromu.

„Mám ju odniekiaľ z južných kráľovstiev. Neznáša zimu veľmi dobre.“

„A ja ju vari znášam dobre?“ Rozhorčí sa Marigold. No Geralt nevenujúc priateľovým ponosom pozornosť sa náhle zastaví až do neho bard skoro vrazí.

„Ticho!“ Sykne zaklínač a rozhliadne sa naokolo. Doširoka otvorené oči upiera kamsi pomedzi stromy do hlbín lesa. On nezbadá nič zvláštne, no vie, že niekto pozoruje ich!

Zimný les je ponorený do ticha. Niečo šuchne v kroví! Geralt sa s päsťou zovretou okolo rukoväti meča prudko otočí tým smerom len aby zbadal zadné behy králika práve miznúce v nore. Vetvy stromov nad nimi zapraštia! Zaklínač trhne hlavou nahor. V húšti ihličnanov sa mihne ryšavý chvostík. Iba veverica. Povzdychne si, uvoľní zovretie dlane okolo meča a pomaly spustí ruku. Spojí viečka, do sveta tmy zvuky prenikajú ľahšie. Tichý les sa pre jeho uši mení na rušné miesto plné hmýriaceho sa života.

A vtedy to prišlo!

Len pre ujasnenie, Geralt s Addou (princeznou a dcérou kráľa Foltesta) nič sexuálne nemal (PC hru nepočítam, hovorím tu o knihe). Princezná sa narodila ako striga a on ju odčaroval ;)