ColorBlind 1.

Konečne som niečo spichla, že? ^__^ tak zase vám poskytnem možnosť nahliadnuť do mojej zvrátenej imaginácie. Mno, po pauze potrebujem naskočiť do starých koľají a táto poviedka mi v tom pomohla, zase som sa trochu rozpísala. Je to Fanfiction na Zaklínača, ale nebojte nejakú veľkú znalosť Sapkowského sveta nepotrebujete (nejaké info ak potrebné budem poskytovať na konci kapitol). Toto je viac menej len úvod, čiže nejaké vážnejšie varovanie to nepotrebuje (celá poviedka sa rozbieha dosť pomaly, pardon). Tak... sa už do toho pustite a nemárnite svoj čas čítaním týchto mojich kecov!

Deň sa chýli ku koncu. Pomedzi stromy presvitajú posledné lúče chladného severského Slnka. Tiene sa predlžujú, zver sa ukladá k spánku. Noc bude dlhá a mrazivá, plná číhania vyhladovaných dravcov. Žiaden tvor netuší koľko palcov snehu do rána pribudne, ani či sa ešte niekedy znova prebudí aby to zistil.

Meniacim sa lesom sa však nesie aj zvuk, ktorý sem nepatrí. Dupot konských kopýt či cingot železných cvokov. Osamelý jazdec po celodennom cvale sedí strnulo, no vzpriamene. Nechúli sa v sedle aj napriek chladu, čo štípe na holej pokožke a zarezáva sa až do špiku kostí.

Práve míňa vrcholec hory. Pred mužom a jeho kobylkou sa otvorí široký výhľad na dolinu, rozprestierajúcu sa hlboko pod nimi i na vysokánske hory týčiace sa všade navôkol. Cez túto skalnú bariéru už do doliny neprenikol ani lúč svetla. Malá dedinka, učupená v doline je ponorená v dokonalej temnote.

Kobylka zrazu znervóznie, začne hrabať predným kopýtkom, fŕkať a nahlas zaerdží až to vyplaší párik vtákov v neďalekom kroví.

„Ššš, to je v poriadku.“ Potľapká jazdec koňa po krku a poškriabe za ušami. „Pokojne Klepna.“ On sám ucítil na temene hlavy čísi pohľad, ak nie rovno hrotu šípu v natiahnutej tetive pripravenej vystreliť. Nebol to veru príjemný pocit, vedel, že ho niekto sleduje. Popohnal kobylku ďalej, začali sa čo raz viac ponárať do tieňa hôr.

×××

Do šera nízkych stropov dreveníc a roztekajúcich sa sviečok sa rozletia dvere. Štamgasti vytrhnutý z polnočnej letargie zo šomraním vrazia hlavu medzi nahrbené ramená keď ich na šijach pošteklí chladivý závan. Pritiahnu si, poväčšinou prázdne poháriky bližšie k telu, akoby ich mohli zahriať. Temná silueta sa pohne a ťažké dvere tresnú naspäť do pántov. Všetky oči sledujú neznámeho ako kráča k baru. Nie je miestny, to od tenkej koženej kazajky až po ozrutné mečiská na jeho chrbte prezrádza úplne všetko. No najviac pútajú zrak privandrovalcove belostné vlasy padajúce na ramená. Každý na neho pleští oči. Každý, až na krčmára. Zavalitý chlap sa plne venuje čisteniu korbeľa zásterou, ktorú donedávna isto používali na vytieranie podláh.

„Pivo.“ Hlas má chladný, chladnejší jak blizárd. Mnohým z neho naskočí husia koža. Krčmárovi sa zježia všetky chlpy dupkom, ale naďalej špiní veľký pohár zásterou.

„Jedno pivo.“ Ozve sa znova keď jeho objednávka zostala nevypočutá. Chlap však neprestane žmoliť okraje tej mastnej handry. Vrhne ustrašený pohľad vodavých očiek najskôr na rukoväť meča trčiacu nad ľavým plecom cudzinca, a potom na ostatných v krčme.

„No tak, myslel som...“ Začne pocestný po tretí krát, no už svoj ponos nedopovie.

„Mysli si čo chceš! Takým ako ty tu nenalievame!“ Taký, nech už bol akýkoľvek, nedal ani mrknutím oka najavo, že by niečo počul. Snáď len zabzučanie otravného komára.

„Krčmár, dobre ti radím, načapuj...“ Ignorancia vyvolala okamžitú reakciu pochrúmaného ega.

„Len mu ty nič neraď!“ Mladý, ako hora mohutný muž vyskočí na nohy jak keby mu pod zadkom horelo a už sa nebezpečne týči vedľa bielovlasého. „Si hluchý?! Prašivých mutantov ako si ty tu nechceme!“ Mladík sa významne zahľadí na krčmára. Ten v nerozhodnosti preskakuje pohľadom z jedného na druhého. Široké ramená dedinského chlapca mohli vzbudzovať rešpekt, no zo zvislých zreničiek neľudských očí vyžarovalo niečo čo donútilo krčmára strnulo uchopiť korbeľ. Keď pred cudzinca postaví napenený zlatavý mok, len úkosom vystrúha kajúcny výraz smerom k zúriacemu mladíkovi.

„Dosť!“ Skôr než sa vyprahnutý muž načiahol za chladivým nápojom pohár sa roztriešti o zem. Povestná posledná kvapka práve stiekla do štrbiny medzi doskami podlahy. Neznámi sa otočí k výtržníkovi. Ten sa víťazoslávne uškrnie, čoho by sa rozhodne vyvaroval keby vedel s kým má dočinenia. „Ja nie som tuto pán krčmár, ja sa z toho tvojho zazerania neposerem od strachu! Ber sa s tadeto, inak...“ Čo by sa stalo inak sa už zaklínač, ani nik iný nedozvedel pretože dvere putiky sa, našťastie pre mladíka, zase rozrazili. Dnu sa vovalí opantaný bujarou náladou i nemalým množstvo alkoholu chlapík vo fialovo tyrkysovom a s dlhým brkom na čapici.

„Geralt!“ Zareve tá nádhera ešte odo dverí. S úsmevom na opitej tvári sa preženie ako víchrica. Nevšímajúc si mŕtvolné ticho chytí starého priateľa žoviálne okolo ramien. „Čo ťa sem, u svätej Melitele, privádza?! Slávneho Geralta z Rivie! Sem? Na samotný koniec sveta? Tam kde sú ľady večné a dni krátke. Sem, musím poopraviť svoj omyl, nie na koniec sveta ale do samotnej zadnice...“

„Marigold, nepreháňaj a šetri si tú svoju kvetnatú mluvu pre niekoho, kto to bude považovať za zábavné.“

„Ako vidím, ešte stále postrádaš akýkoľvek cit pre umenie verbálneho prejavu.“

„Na druhú stranu viem oceniť umenie neverbálneho prejavu, tak čo keby si na chvíľu zmĺkol?“ Nastane pohoršené ticho. Kto je tento opovážlivec, ktorý sa bez obáv pustí do sporu so synom kniežaťa a dovolí si otvárať hubu na majstra Marigolda? No Marigold zrazu prepukne vo veselý smiech, nechávajúc tak všetkých v nemom úžase. Geralt sa len pousmeje.

„Vôbec si sa nezmenil priateľu. Poď, mám tu zaplatenú izbu, porozprávame sa tam. Hostinský! Prines nám džbán, ale čoby rovno tri džbány tvojej najlepšej medoviny!“

Keď sa päty oboch, barda i zaklínača, stratili na schodišti dole sa nikto neodvážil ešte dlho prehovoriť.