Spln, Strach a Sex: 3. časť

Takže, na pár dní odchádzam za rodinou, a kedže mi nepríde nosiť nový notebook do bytu k dvom malým chlapcom ako najlepší nápad, tak budem tých pár dní bez netu. Nová kapitola tu mala byť pôvodne v piatok. Hold človek mieni, pánboh (prípadne akákoľvek iná dostatočne mocná entita) mení. V každom prípade sa budem naďalej snažiť pridávať jednu kapitolu každý piatok :)

Dan vystúpi hneď na nasledujúcej zastávke, nedbajúc na to, že to má k internátu ešte hodný kus cesty. Neustále na sebe cítil mužov pohľad, no Dan už nebol s to pohliadnuť na neho. Stane na chodníku a hľadí na reklamu, nacapenú na vzďaľujúcom sa zadku autobusu. Pohne sa až keď autobus zmizne za rohom jednej z budov lemujúcich širokú ulicu. Zároveň sa ho s prvým krokom zmocní akási úľava. Stále je napätý, ale aspoň je opäť sám sebou.

Pod kožu sa mu derie neodbytný nočný chlad. Vlasy mu prefúkne ľadový vánok. Tých pár rozfúkaných, blonďatých a fialových prameňov v inak čiernom hniezde, sa zaleskne v pomarančovom svetle pouličnej lampy. Po chrbte Danovi prebehne mráz. Zastrčí ruky do vrecák a ešte viac sa zachumlá do teplej bundy.

Chvatne kráča spiacou ulicou. Ruch pulzujúcej metropole sem, na tiché sídlisko, plné starých domov obývaných ešte prvou generáciou majiteľov, len sotva doľahne. Iba v tých niekoľkých kusoch zachovanej zelene sa prehrabuje vietor. V ktoromsi dome hrá pre spiacu babku prastarý televízor. Pokoj okolia, ponoreného do hlbokého bezsenného odpočinku, postupne prenikne aj do kokteilu emócií a hormónov, čo sa búri v Danovej hlave. Na povrch sa začnú vyplavovať prvé celistvé myšlienky.

Čo ja som to len zas stropil? Povzdychne si najprv, no vzápätí nad tým v duchu mávne rukou. Na nejaké výčitky nemá vonkoncom náladu. A čo je platné, že mu ich predkladá jeho vlastné svedomie? Nič, absolútne nič. No čo, stalo sa. Ale nie k všetkému z tohto, napriek jeho želaniam stále prítomného, večera sa stavia tak ľahkomyseľne. Aj tak by ma zaujímalo čo je ten chlapík zač. Asi nejaký upír či dokonca mág! S takým uhrančivým pohľadom podľa mňa pokojne.

Na križovatke opustil chodník sledujúci hlavnú cestu a ponoril sa do ďaleko užších a neprehľadnejších cestičiek. Zasmuší sa a podvedome zvraští obočie, až sa mu na čele vytvorí drobná vráska úvah. Tie však s pohybom v jeho rodnom meste, ktoré pozná ako dlaň, nijak nesúvisia. Vlastne to sú jediné možnosti, nik iný predsa schopnosťou hypnotizovať nevládne. Možno ešte démoni, ale to už by som bol dávno mŕtvy. No čo by taký mág robil v hromadnej mestskej doprave? Jak živ som nepočul, že by jediný z nich cestoval autom, nieto ešte verejnými spojmi.

V jednej z bočných uličiek, vedúcich pomedzi domy, sa bez povšimnutia mihne neznámy tichý tieň. A upír? Neviem ale akosi pochybujem, že by nejaký upírsky šľachtic, hrdý názov čistokrvných, usadol na niečo iné ako svojho verného tátoša či aspoň do limuzíny. A oblečenie ani zjav predsa nenasvedčovali, že by patril k tým uhladeným vyšším vrstvám. Je to hlúposť. Keby to bol len dáky obyčajný pouličný upír tak by som práve teraz z najväčšou pravdepodobnosťou hral úlohu neskorej večere. Niekto či niečo nehlučne prebehne vo svetle lámp pár metrov po chodníku a opäť zmizne v temnote.

Vráska na Danovom čele sa na okamih ešte viac prehĺbi, no potom zmizne nadobro. Asi to bol predsa len človek. Pomyslí si. Človek s neuveriteľnými očami, ktoré dokážu v druhom vzbudiť prapodivný pocit. Pocit takej...no...toho... Nie, proste to nešlo. Dan, v každej situácií výrečný a hubatý, na to jednoducho nedokáže nájsť vhodné ani nevhodné slová. Hádam v snahe, vyčítať niečo z tmavej oblohy, zdvihne k nej, od svojich tenisiek, zrak. Netušiac, že on sám je pritom pozorovaný.

Jé! On je dnes spln! Zarazí sa. Bublina detskej radosti spľasne. Hm, alebo skôr bol včera. Škoda. Sklamane zagáni, skrz dráty elektrického vedenia, na takmer okrúhli, škodoradostne sa škeriaci, mesiac. A v tom sa za jeho chrbtom ozve tiché zavrčanie.

...

Hladký koženkový poťah prázdneho sedadla sála teplo. Ešte pred chvíľkou ho vsakovalo z rozhorúčeného Danovho tela.

„Ach jaj, tá dnešná mládež!“ Povzdychne si popod fúzy šofér autobusu. „Nevedia čo už od radosti zo sebou! A nevychované je to.“

„Hmm...“ Cestujúci, stále hľadiaci na to prázdne sedadlo, len neprítomne kývne.

„Ja som len rád, že...“

„Ty Igor?“ Preruší ďalšie rozprávanie postaršieho vodiča muž. „Zastav mi tu za rohom, prosím ťa.“

„Chceš toho mladého postrašiť?“ Uchechtne sa škodoradostne Igor. Ani nepočká na odpoveď a pokračuje. „Dobre mu tak, nech aj z kože vyskočí! Ale neprežeň to, vyzeráš ako vyžmýkaný citrón. Aby si si zbytočne nenarobil problémy.“

„To bude v poriadku.“ Brzdy prekvapivo potichu odvedú svoju prácu a masívny dopravný prostriedok zastane. Chlap vstane, tento krát má chrbát rovný a hlavu hore. Keď kvapne vystupuje ešte kývne na Igora: „Pozdravuj doma.“

„Iste!“ Šofér sa hneď celý rozžiari. „To bude radosti. Dlho si u nás nebol...“ Dvere sa za známym-neznámym zo syčaním zavrú a on sa rýchlo stratí v tom šere, ktoré obyvatelia mesta z neznalosti považujú za tmu. Až neprirodzene rýchlo...