Spln, Strach a Sex: 5. časť

„Nazdar chlape!“ Na Danovo rameno dopadne ťažká dlaň. Teda, dlaň samotná nie je o nič ťažšia než obvykle. To len on je omnoho ubolenejší. Navyše je majiteľovi tej ruky zjavne úplne ukradnuté, že sa tu Dan snaží dospať po veľmi náročnej noci. A ostatným spolužiakom vlastne tiež.

„Hm!“ Vypraví zo seba ponocujúci, je nutno podotknúť, že so značnou námahou, namiesto odpovede.

„Aleale, čo tak otrávene?“ Načakajúc na odpoveď, prisadne si Danov spolužiak, spolubývajúci a dlhoročný priateľ, k nemu do lavice. „Pôvodne som chcel povedať sorry. Kvôli tomu včerajšku, ale vzhľadom na to, že si do rána nedokazil typujem...“

„Neviem čo typuješ a radšej to ani nechcem vedieť ale to ospravedlnenie je namieste, pako!“

„Jejda.“ Stihne iba hlesnúť a už sa na neho valí neľútostný Danov hnev.

„Vďaka tebe som prišiel o mobil a bol som vyhodený nahý na chodbu v paneláku, kde býva jedna stará babka za druhou!“

„Ehm,...“

„Oblečenie som si zbieral na trávniku pod Lilianiným balkónom a ver mi, že ešte nebolo tak neskoro aby v tej slušnej štvrti všetci spali!“

„Smel by som podotknúť...?“

„Nie, Viktor, nesmel by si podotknúť absolútne nič! Kvôli tebe stál celý včerajší večer za...!“

„Hej, Hej. Brzdi!“ Za čo celý včerajší večer stál sa Viktor evidentne nechce dozvedieť. „Nebol si to náhodou ty kto povedal “počkajte chvíľku na mňa, len si odbehnem rozísť sa s Lil a prídem, to nepotrvá“? Haaa?“

„To síce áno, ale...“

„Ale čo?“

„Proste som si to rozmyslel! Som len chlap a ona mi otvorila v tej krátkej nočnej košieľke... no to je jedno! V každom prípade zavolať, a ako prvú vetu do telefónu afektovane zarevať “kde trčíš? Už si dal tej kráve kopačky“ nie je práve známkou inteligencie!“

„Nepopieram, že čo-to sme v sebe už mali a musím priznať, že nevyvrtnúť si v tých pekelných topánkach členok mi dávalo značne zabrať, ale prečo za teba ženská dvíha telefón?“

„No proste to mala v danom momente k mojim nohaviciam bližšie než ja!“ Už vážne nahnevane kričí Dan a je mu plne ukradnuté, že v triede rozhodne nie sú sami. Pár chvíľ na seba ešte obaja bojovne zazerajú, ale je jasné, že hádka je u konca. Dan je príliš unavený a Viktor to jednoducho nemá v povahe. Rýpať a otravovať, to áno, ale na krik a hnev si nikdy nepotrpí. Vlastne má pomerne mierumilovnú náturu.

„Dobre, dobre.“ Zdvihne Viktor ruky na znak kapitulácie. „Kde si potom trčal celú noc?“

„Myslíš potom, čo mi len o kúsok unikol sex, s napriek všetkému, atraktívnou mladou dámou? Potom čo táto dáma tresla s mojím mobilom o stenu, vyhádzala všetko...“

„Nechaj si to divadielko pre niekoho iného! Poznám vás oboch dosť nato aby som si celý ten cirkus vedel dosť dobre predstaviť.“

„Potom...“ Pokračuje Dan akoby nebol vôbec prerušený. „... som šiel busom k intráku, ktorý už bol, samozrejme, zamknutý. Naspäť do mesta sa mi už nechcelo takže tých pár hodín do začiatku vyučovania som zabíjal pokusmi o spánok na lavičke v parku.“ Trpiteľsky si povzdychne. „Toť vše k mojej nočnej odysei.“

„Uvedomuješ si, dúfam, že poslednou dobou sú podobné nočné výlety do opustených parčíkov ešte nebezpečnejšie ako dajme tomu pred pár mesiacmi.“ Pripomenie Viktor len mimochodom a kriticky si ho prehliadne od hlavy až k päte. Rozhodne vyzerá ako človek, čo celú noc nespal. Pod hnedými očami sa na bledej koži jasne vynímajú čierne kruhy. Fialovú a plavú ofinu má celú zlepenú a čierny zvyšok polodlhých vlasov mu odstáva viac ako obvykle. Na jednej strane má dokonca evidentne zaležané miesto. O tom niet pochýb. Dokonca by jeden povedal, že to nebola jedna noc, ale prinajmenšom týždeň. Bok Danovej bundy i čierne džínsy sú celé od prachu, blata a pánbohvie čoho všetkého ešte. Že sa váľal niekde v parku tiež nie je zaťažko uveriť. Žiadny batoh s knihami alebo aspoň zošit. Plus to aký je podráždený. Celkom mu to, chudákovi, verím. Len jedna vec mi nejak nejde do hlavy.

„Hm, Dan?“

„No?“

„Busom je to od Lil k nám domov najviac dvadsať minút. Keď som volal nebolo viac ako desať.“ Zamyslí sa Viktor.

„A čo?“ nechápe priateľovu narážku Dan.

„No internát zamykajú o dvanástej, spoje chodia každú chvíľku. Aj keby si tie veci pod jej balkónom zbieraj hodinu stihol by si to.“ Prednesie ... záver, pre seba celkom samozrejmý. Danovi, schopnému momentálne využívať asi polovicu jeho bežnej mozgovej aktivity, a i to ho preceňujem, však súvislosti stále akosi unikajú. Čo mu chce kamarát povedať zostáva preto aj naďalej záhadou. Viktor to z pohľadu, nechápavého, podráždeného a skeptického zároveň, rýchlo odtuší. Podá preto utrápeným bunkám Danovej šedej kôry vysvetlenie, ktoré nebudú mať problém vstrebať.

„Proste máš v tom tvojom dobrodružstve približne hodinovú dieru, milánku.“ Detektív si víťazoslávne založí ruky na prsiach a akoby v tom okamihu od hrdosti podrástol aspoň o desať centimetrov, a že by ich potreboval ako soľ. Tak na toto mu Dan nemieni, nechce a v konečnom dôsledku ani nebude odpovedať.

Do triedy vpochoduje robusná postava, nepochybne veľkej vážnosti, lebo všetky hlasy naraz utíchnu. Čo je teda úctyhodný výsledok, keď človek uváži, že sa jedná o bandu asi tridsiatich puberťákov. Muž v nevýraznom sivom obleku si zastane chrbtom k prostriedku tabule, odkašle si do zavretej päste a hromovým hlasom spustí.

„Takže trieda, ako iste všetci viete vaša triedna profesorka dnešným dňom odchádza na materskú.“ Pohľadom, zabraňujúcim preriecť hocikomu čo i len slovíčko, prebehne tú nezvykle mlčanlivú čeliadku a pokračuje. „Čo znamená, že na jej miesto nastúpi nový, čerstvo vyškolený, pedagóg...“

Dan jeho slovám však venuje pramálo pozornosti. Pravda je tento krát predsa len o niečo horšia ako som ochotný, hoc najlepšiemu, priateľovi zveriť. Pomyslí si mierne previnilo. Nedávne udalosti ním otriasli viac ako si je ochotný priznať. Počnúc tým divným chlapíkom v autobuse končiac, snáď túlavým psom (o čom sám seba celú dobu urputne presvedčoval), ktorý ho vydesil na smrť a zmizol. Keď zatvorím oči môžem pod sebou doteraz cítiť hrbolatý chodník vysypaný štrkom, v tme vidieť nočnú oblohu a vo vnútri čakať, na úder, ktorý nepríde. Túto predstavu však, pod Danovými zomknutými viečkami rýchlo vystrieda iná. Taká, čo prebije i strach o život. Tie oči! Ten pohľad! Stále neviem, ako by som ho opísal...

Náhle sa pokorné ticho v triede zmení na všeobecnú šeptandu. Otvorí oči, aspoň aby zistil čo sa to deje, že trieda zrazu nerešpektuje ani prítomnosť riaditeľa a vtedy to zbadá. Alebo skôr jeho.

Oblečenie má tento krát čisté až úhľadné. Taktiež vlasy, umyté, stiahnuté v chvoste. Na inteligentnej čerstvo oholenej tvári, pôsobiacej podstatne mladšie a prívetivejšie, má mierny úsmev človeka ponoreného do vlastného hĺbania. V rukách, ku podivu, nenesie ani kufrík, ani notes, či pero.

„Toto je váš nový učiteľ biológie a zároveň triedny. Verím, že si všetci...“ Vrhne pohľad, letmý, no hovoriaci sám za seba, po svojom novom kolegovi a zamestnancovi. „... rýchlo zvyknete.“ S týmito slovami opustí triedu a predá študentov do starostlivosti nováčika.

Ten však, namiesto toho aby sa choval ako správna bezbranná ovečka zavedená do lesa medzi vlkov, sa s ľadovým pokojom rozhliadne po triede. Prejde ku katedre, na ktorú sa, bez nejakých väčších okolkov, posadí čelom k svojim zverencom. V tom príde absolútne nečakaný okamih, kedy sa on, celkom nečakane zatváril ako vlk zakrádajúci sa k nič netušiacim snehobielym ovečkám.

„Dobrý deň, študenti!“ Prehovorí nahlas a potichu zároveň. Nijak nekričí, dokonca hovorí trochu tichšie ako by sa na tak veľkú miestnosť hodilo, ale všetci ho dokonale počujú. Jeho hlas je výrazný a nezameniteľný. Veľmi príjemný, nehroziaci tým, že by sa hoci aj po hodinovom rozprávaní stal monotónnym. Pre profesora priam ideálny. „Volám sa Lorence Cott. Titul, myslím, nie je dôležitý, kto chce prečíta si na dverách môjho budúceho kabinetu.“ Odmlčí sa. Opäť, pozornejšie, premeria bandu tvárí a vtedy zbadá Dana, sediaceho úplne vzadu.

Jeho rysy stvrdnú, uvoľnenosť do poslednej kvapky vyprchá. No len na čas, kým sa upreným pohľadom jantárových očí nepohne ďalej. Kým neskĺzne z Dana, ktorému razom v mysli vypláva jedno jediné slovíčko. Presne to, ktoré tak dlho hľadal.

... lovec... to je totiž pohľad šelmy, uprený na bezbrannú obeť!