Spln, Strach a Sex: 6. časť

Prvá hodina biológie s novým profesorom prebehla vcelku pokojne. Prinajmenšom bez nejakých väčších protestov. Nakoniec, prečo aj? Ich bývalá učiteľka bola síce milá a všeobecne obľúbená ale nahradil ju mladý a sympatický muž. Ženskej polovičke triedy sa táto zmena pozdáva až priveľmi a tá mužská, povedzme s jednou výnimkou, proti nej tiež nič zásadného nemá.

Chlap je to, ako na pohľad, tak i keď otvorí ústa, normálny. Žiadny svalnatý manekýn, ktorého tak do výkladu postaviť, ale predsa len kus chlapa. Inteligentný, mierne cinický, v zásade zásadový, no na jeho hodinách sa z hromád povinností rozhodne nezbláznite. Tak približne takáto predstava sa usadila v hlavách väčšiny študentov. Ostatný sa utvorením vlastného názoru v prvom prípade nezapodievali a v druhom... je tu predsa Dan.

Ten soptil celú hodinu. Samozrejme, si na svoj vehementný protest trúfal iba v bezpečí vlastnej hlavy. Z triedy vyrazí, rýchlim, energickým, priamo agresívnym krokom, okamžite po zazvonení. Nevie ani na koho je viac naštvaný, či na seba, alebo ich nového profesora, ktorý za to v konečnom dôsledku nemôže. A môže! Do prdele! Nemá mať taký uhrančivý pohľad! Netuší kam ide, vie iba jedno. To miesto musí byť čo najďalej od toho prekliateho chlapa! Ideálne nejaký pub kde mu lacno nalejú aj ráno.

„Dan!“ Skrz hučanie hnevu k jeho ušiam doľahne zdanlivo vzdialené volanie. „Dan! Stoj!“ Automaticky sa zastaví a ohliadne cez rameno. S triedy za ním vybehol prekvapený Viktor.

„Kam ideš?“ Vyrazí zo seba zadychčane priateľ keď ho dobehne. „Mohol by si mať problémy, už i tak máš vymeškaných hodín viac ako... no veľa.“

„Koľká starostlivosť! O čo ti ide?“ Zavrčí na neho Dan. Ak sa chce Viki hrať na zodpovedného otecka, no skôr mamičku, prosím, ale mňa nech z toho vynechá!

„Chceš celé leto chodiť na doučovanie, lebo ťa nepripustia k skúške a maturovať v septembri?“ Vypľuje na neho stále chytajúc dych. „Neser! Niečo si sľúbil!“ Jasné! Tak preto ten záujem. Ten náš dohodnutý letný výlet. Takmer by som zabudol. Pri tomto náhlom pochopení sa Danove pery zvlnia v jemnom úsmeve. Dokonale úprimnom, bez kúska irónie. Je to úsmev pre neho veľmi neobvyklí. Zúrivosť s akou rozrazil úbohé dvere triedy z neho pozvoľna padá. Príliš často zabúdam kým sa tento, prehnane premúdrený, odo mňa o hlavu nižší, stále optimistický už mladý muž, stáva vo voľnom čase.

„Teoreticky som to sľúbil Viktórií...“ Skúsi to Dan ešte.

„Nech ti ani nenapadne vykrútiť sa z toho Danmon Alche, inak...!“ Nedokončenú vyhrážku nechá visieť vo vzduchu medzi nimi a v typicky ženskom geste si založí ruky v bok. Nad týmto obrázkom sa Danov úsmev iba rozšíri. Áno, v takýchto okamihoch Viki vážne pripomína zo všetkého najviac rozzúrenú matku alebo priateľku...

„Kamže páni?“ O rám dverí sa ležérne, s rukami vo vreckách sivých nohavíc, opiera istý Lorence Cott, ich nový triedny profesor. Prívetivosť, ktorú predvádzal na hodine by ste teraz z jeho výrazu vyčítali len ťažko. Ostatne ako čokoľvek. Ten chlap sa už zase proste netvári! Napadne Danovy. „Nemám dojem, že by vyučovanie končilo takto skoro.“ Slová mu lenivo splývajú z úst, dvojicu uprostred chodby sleduje bez záujmu. Človek len čaká kedy neznámo odkiaľ vytiahne cígo a zapáli si. Ale akoby na niečo čakal... Blysne Danovi hlavou. Sakra! Na odpoveď! Mrkne po Viktorovi, no ten sa k ničomu nemá.

„Na malú prechádzku.“ Zaimprovizuje nepresvedčivo, ba s úsmevom Dan. Ono to vlastne ani presvedčivé byť nemusí. Je jedno kam chcel ísť či neísť, dôležité je, že ho pri tom prichytili. S triedy sa pomaly začínajú trúsiť ich spolužiaci.

„Aha, nechceli by ste sa teda chlapci prejsť do môjho kabinetu?“ Spýtavo nadvihne jedno obočie v zľahka výsmešnom geste. „Asi totiž bude nutné aby som vám dvom znova prečítal školský poriadok. Je to síce nechutná formalita nanútená každému triednemu profesorovi. Čo už, keď ho nie ste schopný rešpektovať ani jeden deň.“ Mladíci si vymenia nechápavé pohľady. Aspoň, že v tom nie som sám.

„Každý odchod ste povinný hlásiť mne.“ Objasní obom študentom s neskrývanou škodoradosťou. Ruch na chodbe je stále hektickejší, priestory sa pomaly plnia žiakmi. Zvláštna trojka zostáva však nepovšimnutá. „Ako náhle opustíte budovu školy bez môjho vedomia, mimochodom tým pádom aj čistého svedomia, budete to mať v karte ako porušenie pravidiel školy. To pri prijímaní na vysokú nečítajú profesori práve s obľubou.“ Maska z jeho tváre zmizne definitívne, ten vlčí úškrn ju rozbil. Dan sa mu pátravo zahľadí do očí. Snáď aby našiel aspoň náznak klamstva. Neodvažujem sa ani dýchať keď hľadím do toho lepkavého jantáru. Je to ako včera...

„Ako chlapci, stále tak túžite po prechádzke?“ Je vôbec možné aby bol profesor, čo má učiť decká o kytičkách a včeličkách taká mrcha?! Iné slovo sa pri takejto otvorenej provokácií ani užiť nedalo. Hlavne keď obe strany vedia, že tí provokovaní sú absolútne bezradní. Hocijaký pokus o obranu či útok by poškodili iba ich. Jednoducho mrcha chlap!