Spln, Strach a Sex: 4. časť

Dan stuhne. Ten zvuk, sťa zapradenie motora, krátke o to však nedočkavejšie. Znelo nebezpečne a upokojujúco zároveň, akoby predurčovalo i tak nevyhnuteľný osud. Nikoho predsa nenapadne dať sa na útek, keď vie, že jeho život v nasledujúcich okamihoch vyhasne. To tiché hrdelné vrčanie v ľuďoch už dávno potlačilo pud sebazáchovy. Je až príliš úzko späté s koncom.

Otočí sa len pomaly, ako keby sa bál prudkými pohybmi tvora vyprovokovať. No... tvora, ale akého? To neznelo na psa! Pohliadne na ulicu za svojím chrbtom, ktorá je...

... zle osvetlená, tichá, odpočívajúca bezsenným spánkom, ale hlavne prázdna. Doširoka roztvorenými očami doslova hlce každý tmavý kútik, každučký tieň. Nezbadá však nič, ani ten najmenší pohyb. Je tu mŕtvo. Zvláštne, prisahal by som, že som počul... no nič, asi sa mi to len zdalo alebo to sem z kadesi zavial vietor. A nakoniec, to dosť dobre mohol byť aj ten pes. Obyčajný túlavý prašivý pes plný bĺch. Noc sa predsa vie s ľudskou predstavivosťou pohrať priamo bravúrne. Ale Danovo rýchlo tlčúce srdce sa len tak oklamať nenechá.

Otočí tvár zase pred seba, no i keď kráča ďalej už si nedovolí opäť sa zasniť. Pevne zachytí vedomie, ktoré doteraz len tak poletovalo na vzdušných prúdoch a poryvoch myšlienok. Oči treští do tmy a snaží sa zachytiť aj tie najtichšie zvuky. Márne.

Pokoj, pokoj. Veď som v meste, na sídlisku, plnom ľudí, čo by sa mi už len tu mohlo stať? Nezáleží na tom, že je noc. Predsa tu stojí toľko barákov. Niekoho by ten, prípadný hluk (respektíve môj krik), určite zobudil a zavolal by políciu. Určite. Snaží sa Dan za každú cenu prehltnúť ten knedlík čo mu narástol v hrdle. Jedine, že by som nestihol ani hlesnúť...

Zrazu, bez varovania, v absolútnej tichosti sa cez cestu mihne silueta. Dan, napriek horečnému upokojovaniu, vykríkne, prekvapením no hlavne strachom. Začne ustupovať. Krôčik po krôčiku, opatrne našľapuje a pokúša sa v tme vypátrať to... to niečo čo ho, neznámo prečo, sleduje. Čo pred chvíľkou videl, mu totiž príliš nenapovedalo. Aj keby sa po celom tele nechvel strachom, asi by si nedokázal nič dôležité všimnúť. Ako sa to vynorilo neznámo s kade, tak to neznámo kde zmizlo. Nepočul pazúry škrabať o betón. Nepočul ťapkanie tláp. Nepočul brechot či vrčanie. Jednoducho nič. Ani o plechovky, nutne sa povaľujúce po uličkách aj tých najčistejších častí mesta, to nezavadilo.

Prestane ustupovať, zastane a zmätene sa obzerá. Ale prečo okolo mňa len krúži? Prečo na seba zbytočne upozorňuje? Načo púta pozornosť, keď sa ku mne mohlo, celkom určite, bez povšimnutia prikradnúť a... Niečo sa mu zozadu obtrie o lýtka! Zreve omnoho hlasnejšie ako prvý krát a je to výkrik plný nepokrytého desu z neznámeho. Už sa nesnaží upokojovať, pátrať po beštií či čakať na jej ďalší krok. Hnaný strachom sa chce rozbehnúť a nezastaviť skôr ako vo svojej malinkej, útulnej izbičke. Áno, keď sa raz ocitnete vonku, v chlade, tme s neznámo akou potvorou, príde vám aj tá najtesnejšia a najhnusnejšia internátna izba útulná.

Lenže výsledok jeho zbesilej reakcie sa veľmi líši od zamýšľaného. Roztrasené nohy, ako z gumy ho odmietnu poslúchnuť. Po pár krokoch zakopne. Tvrdo dopadne do sivastého prachu chodníka. Nestihne pred seba ani natiahnuť ruky. Zacíti ako sa mu drobný štrk bolestivo zarýva do brady. Do kolien akoby ho niekto udrel kladivom.

„Sakra!“ Unikne mu cez to všetko. Je koniec! Prebehne mu ešte hlavou. Už sa nepokúša uniknúť. Pevne zomkne viečka. Ležiac na špinavom, studenom chodníku schúli sa, napriek silnému bodaniu v oboch kolenách, do klbka. Dlaňami si zviera hlavu v snahe ochrániť sa pred očakávaným útokom. Ten však nejak neprichádza.

Sekundy plynú, ďalšia bolesť spôsobená tesákmi či pazúrmi sa nedostavuje. Dan sa však neodváži pohnúť ani svalom. Leží zachvátený triaškou, pod svetlom lampy, zároveň jediného svedka tejto nočnej mory. Až po večnosti, naplnenej napätým očakávaním si dodá dostatok odvahy aby pootvoril jedno oko. Spopod chvejúcich viečok sa mu dostane pohľadu na hviezdnu oblohu, trochu zastrenú žiarou mesta. Samozrejme na nej nechýba ani ovál, zdanlivo teplo svietiaci, no v skutočnosti chladná skala odrážajúca cudzie svetlo. Ako na to všetko tak hľadí, z ničoho nič ho prepadne dokonale nečakaná myšlienka: Asi je predsa len dobre, že dnes nie je spln.