Studená, mokrá noc lezie pod kožu. Z neba sa valí voda, zdá sa, že len aby mohla zaplaviť ulice. Cesta sa vo svetle lámp vlhko leskne. Tmu, kam svetlá nedočiahnu, čas od času prečesnú reflektory okoloidúceho auta, z tieňa sa vynoria ladné krivky. No nik nezastane. Je chladná noc, všetci sa ponáhľajú domov, do tepla. Čas sa beznádejne vlečie, látka krátkeho kabátika premokla už dávno, spolu s ňou aj posledná cigareta vo vrecku. Dnešok sa zdá byť len stratou času a hazardom so životom. A predsa tam stojí naďalej. Pôvabné dievča so sandálmi na nohách odené len naľahko. Ľadové potôčiky dažďovej vody po jej nohách v silóne a tvári stekajú cícerkom.
Ženské telo opäť pohladia lúče svetla. Tento krát sa, po takom čase nečakane, ozve škripot štrku pod kolesami. Auto zastane. Okienko stiahne dole. Dievča sa s neskrývanou horlivosťou nakloní k šoférovi.
„Koľko máš rokov?“ Jeho tvár halí klobúk a tieň.
„Nebojte, už som mala osemnásť.“
„Klameš, ale to je jedno. Ja mám mladé mäsko rád. Nastúp!“ Hlas má hrdelný, takmer chrčivý.
„Čo by ste rád? Som drahá.“
„O peniaze sa neboj. Nastúp!“
...
„Žjoopva!“ Dievča vkĺzne dnu prvé a rozsvieti. „To je skvelý bejvák!“ Pohľadom hlce koženú pohovku, plazmovú telku, huňaté koberce,... Proste všetko čo k strešnému apartmánu o rozlohe menšieho rodinného domu patrí.
Chlapík len čosi zamrmle, a tak sa ona hodí na gauč a pomaly, zvodne si odopne jeden z podväzkov. Vodou nasiaknutý kúsok volánikovej látky kĺže dole, cez stehno, koleno, lýtko, členok až ho jediným ladným pohybom hodí na leštené parkety. Nasleduje druhá noha.
Chlap sa však len otočí a zmizne v niektorej z miestností. Dievča podráždene ckne, prevalí sa na brucho a vstane.
„Pôjdem nám naliať nejaké pitie!“ Zakričí. Na súhlas nečaká. Kuchyňu nájde rýchlo, obíde rozložitú linku a siahne po dvierkach chladničky. Zovšadiaľ sa blýskajú pochrómované povrchy. Na oslnivo čistej dlážke zanecháva dievča škaredé špinavé stopy mokrých nôh. Otvorí najväčšiu chladničku akú v živote videla a...
Zorničky sa jej desom zúžia. Ruka bezvládne klesne pozdĺž tela. Otvorí ústa v snahe niečo povedať, no slová zamierajú ešte skôr ako ich opustia. Telo ju odmieta poslúchať. Ohavnosť toho čo vidí ju paralyzuje účinnejšie ako poškodená miecha. Neschopná pohybu čaká kým jej mozog spracuje, pochopí tú demonštráciu obludnosti.
V mriežkovaných poličkách chladničky sú bez ladu a skladu natlačené ľudské ruky, nohy, torzá, hlavy s vypúlenými očami či bez nich aj beztvaré kusy mäsa. Naložené v niekoľkých nádobách, uprostred purpurovej telovej tekutiny, plávajú akési bledé predmety. Kde tu je možné spoznať prst, oko, ucho,...
Nepočula kroky, ale niečo jej povedalo aby sa od toho hnusu odtrhla. Posledné čo videla boli ruky, ako do výšky nad jej hlavu, dvíhajú ťažkú sekeru. Posledné čo cítila, bol strach.
...
Za pár dní, v opustenom strešnom apartmáne našla upratovačka len jeden pár podväzkov. Majiteľ bol preč, celá kuchyňa žiarila belosťou.
Walentine
V ruce žmoulal krajkový, rudý, natržený podvazek. Přiložil si ho k ústům a pak nasál jeho vůni jako lovecký pes.
Ještě stále voní jako ona.
Usmál se.
Utíkáš. Ne přede mnou, ale před sebou, i když si to nepřiznáš… Děsí tě to, čím se stáváš v mé přítomnosti. Jak ochotně podléháš všem zakázaným fyzickým choutkám. Subinko moje… Rozumím ti, ale ten démon přece nejsem já. Ten je v tobě, tak jak před ním chceš utéct?
Jsme jen spojeni stejným zlem, stejným chtíčem, Andreo.
Kdy to konečně pochopíš?
. . . .
„Vrátila ses. Opravdu jen kvůli podvazku?“
Černooký muž se odmlčel.
„Ale už cestou zpátky ti mohlo být jasné…“
Přešel do svůdného šepotu, naklonil se k Andree a pohladil ji po krku. Ucukla, a zachvěla se.
„…že místo toho, abych ti ten podvazek vrátil, tě donutím tu nechat i ten druhý...“
Ustoupil od hlavních dveří do bytu a gestem pozval dívku dál.
Dlouze se mu podívala do těch nádherných, krutých, černých očí.
Pochopila.
Ok a na záver len novú tému (pretože nestíham :D) a tou je: obraz
„Asi ťa nemá práve v láske.“ Asi? Dan, s miernou neochotou nakoniec premohnutou hladom, otvára bielu krabicu.
„Hmm...“ Zamračí sa na studenú pizzu, ktorá pôsobí tak nejak nezdravším dojmom ako obvykle. Ale čo, jedlo pripravované pred siedmimi hodinami náladu človeku síce nezdvihne, no od hladu kvôli tomu neumriem. Pomyslí si. S minimálnou dávkou zaujatia sa pustí do lovenia a následného vyhadzovania šampiónov z oblohy. Niežeby šampiňóny nemal rád, lenže šunka, klobása, syr, dokonca aj ten kečup čo sa hrá na pretlak, to všetko zmenou teploty prakticky nestráda. Hríby sú na tom inak. Zvädnuté, ľadové ako psí čumák sú takmer nepožívateľné.
„Zvláštne, nepôsobil ako človek čo trpí predsudkami.“ Rozvíja Viki ďalej svoje myšlienky bez ohľadu na to, že Dana, prežúvajúceho gumový kus pizzy zbavený šampiónov, to absolútne nezaujíma. Možno pretože sám dobre vie v čom to všetko spočíva. Reč je ako inak o novom profesorovi, s ktorým už mali pár krát česť. Prebehol jeden týždeň a druhý, načatý sa tiež pomaly chýli ku koncu. Celá trieda za tú dobu nabehla na novú rutinu. Dosť im to uľahčil fakt, že sa veľmi nelíši od tej starej, snáď len...
„No to je jedno.“ Hallelujah! Už na to prišiel tak by mohol konečne... „Vlastne až kým ti nezadal úlohu naviac sa mi nezdalo, že by bol k tebe nejak extrémne protivný.“ Dan sa neobťažuje čokoľvek dodávať. Prečo by aj? Iba na Viktora uprie skeptický pohľad.
„No dobre, tak možno áno. Ale musíš uznať, že za to čo mu na hodinách predvádzaš za kolosálnu neznalosť (ak nie rovno debilitu) si to zaslúžiš.“
„Túžiš mať moje nie, príliš chutné raňajky, ktorých mi ľúto rozhodne nebude, na hlave?“
„Dobre.“ Pokrčí ramenami a trochu ustráchane, trochu zhnusene zablúdi očami do otvorenej krabice. „Len tak na okraj, máš to napísané?“
„Ty mi to neveríš?!“
„Čo či ti neverím?“ Nechápe Viktor.
„Že mi tých raňajok nebude ľúto!“ Odsekne Dan. Chvíľu sedia mlčky.
„A vôbec, poďme už, inak prídeme neskoro!“ Zdvihne sa z ničoho nič Viki. „Prvá je telesná, nechcem sa zase prezliekať na chodbe!“
„Dobre.“ Podozrivo ochotne súhlasiaci kamarát vstane spolu s ním a s istou úľavou a zadosťučinením hodí poloplnú krabicu do koša.
...
„Nedohodli sme sa, že nebudeš robiť žiadne kraviny?“ Starý známy obrázok na stene visí stále, malý sekretár sa krčí v rohu, no od posledne do kabinetu čo-to aj pribudlo. Napríklad prastaro vyzerajúca stolička, ktorú plne zamestnáva úloha zostať v jednom celku aj napriek vytrvalému hojdaniu jej vlastníka. Alebo stôl, čo sa tu zjavne vyskytol iba preto aby si mal profesor kam vyložiť nohy v pomerne nezvyklej obuvi. Samotné topánky teda nijak zvlášť neobvyklé nie sú, lenže na nohách učiteľa by ich proste nik nečakal. V škole hold čierne kožené bagandže s hrubou podrážkou pôsobia značne nepatrične. Nezlepšuje to ani fakt, že ich nosí pod nohavicami a tak nik nevie aké sú vlastne vysoké.
„Nepopieram, ale pokiaľ si dobre spomínam...“ Veľmi zdvorilým tónom deklaruje Dan. Treba uznať, že to celé je obdivuhodný výkon, keďže zuby má tuho stisnuté v silenom úsmeve. Proste žiariaci vzorný školáčik. „... tak v tej dohode bolo zahrnuté, že mi v škole nebudete robiť zbytočné problémy.“Odváži sa.
„Čože, ja, tebe, problémy v škole? Neblbni, to by bola strata času. Sprostý si zjavne od prírody dosť, v tom prsty ani nič iné teda nemám.“ Pobavená grimasa značnej arogancie učiteľovi z tváre nezmizne ani keď ho Dan spraží nevraživým pohľadom.
„Keby ste na hodine, aspoň čas od času, položili otázku aj niekomu inému ako mne, zistili by ste, že väčšina triedy je na tom rovnako!“ Dana samotného zaskočí vlastný zvýšený hlas.
„To je síce možné, ale na veci to nič nemení. Z biológie nevieš ani ň.“ S ľadovým pokojom mu odpovie a zapáli si. „A nevyšiluj, buď rád. Neznámkujem ti to, keby hej, už by si beznádejne prepadal.“ Nastane ticho. Aké to ticho je by sa definovalo len ťažko pretože Dan, napätý a mlčky zúriaci tvorí s pokojne pobafkávajúcim profesorom dokonalý kontrast.
„Ale k veci. Prečo, sakra, nemáš tú úlohu? Už nie sme na základke aby som musel detičkám každodenne kontrolovať či si nezabudli napísať domácu. Lenže keď zadám projekt tak počítam, že si s tým dáš minimálne prácu pozostávajúcu z ctrl+c a ctrl+v!“ Dan sa v tom momente ocitne v pokušení spýtať sa, či sa má “sakra“ správne vyskytovať v učiteľskom slovníku a v ešte silnejšom podotknúť, že by tie úlohy aj tak nemohol kontrolovať každý deň, kedže hodiny spolu majú iba tri krát do týždňa. Bolo to tesné, no s vypätím všetkých síl sa udržal.
„Už som sa tešil na pokojnú hodinu, kedy by som pozdravil triedu, sadol za katedru a zvyšok času nechal študenta čítať čo splodil, respektíve, buďme realisti, skopíroval z netu. Ale ty nie!“
„Pardón, že som vám prekazil idilku! Aby som...“
„Zase nepreháňajme. Od mojej predstavy ideálne stráveného doobeda to má ďaleko. Neboj, keby si mi prekazil naozajstnú idilku pocítil by si to podstatne viac.“ Usmeje sa na Dana a vyfúkne jeho smerom zachumlaný obláčik dymu.
„To mi je šumafuk, ale prečo ste to zavesil z celej triedy na krk práve mne?!“ Kto minule hovoril o férovosti? Ha?! „Hociktorá z dievčat by určite možnosť vyhrievať sa vo vašej priazni za dobre odvedenú prácu vítala!“ Aj napriek zdaniu tento prejav postráda z Danovej strany akúkoľvek závisť. Na spolužiačky si nikdy príliš nepotrpel.
„Ehm... akoby som to len...“ Profesor naoko znervóznie a v “hlbokom zamyslení“ sa poškrabe na brade. „Vieš, existuje niečo ako triedna kniha. Študenti sú tam zoradený v abecednom poradí.“ Počká kým v hlave jeho mladého zverenca zapadnú všetky kolieska na správne miesto. To sa dalo ľahko spoznať podľa vytreštenia očí spomínaného študenta. „Takže pán Alche, bežte sa sťažovať rodičom, prípadne niekomu koho to zaujíma.“ Dan síce pochopil, že abeceda je nemilosrdná, no stále mu čosi nedá.
„A budúci týždeň...?“
„Budúci týždeň nič, ale za nejaké dva nechám mladého pána, či slečnu v poradí za vami vypracovať domácu naviac. Rovnako ako teba teraz, len dúfam, že s istým rozdielom.“ Do popolníka, tento krát sa ukrývajúceho v šuplíku, pribudne ďalší špak. „Teda, potešilo by ma keby tú prácu aj doniesli. Zo mňa bude pomaly, vďaka tebe, silný fajčiar.“ Dan voľne pátra očami po malej miestnosti. Hľadá na čo iné by sa mohol dívať aby sa vyhol pohľadu profesora. Netrvá dlho a morová maska pritiahne jeho pozornosť rovnako účinne ako lampa hmyz.
zastihlo ma ráno
prvý pohľad spočinie na nádobe pri posteli
v obsahu žalúdka plávajú mi cigarety
koľká škoda
v ústach armagedon
započnem strastiplnú púť za pohárom vody
matné predstavy sa všade hmýria
len ťažko chytám tie snáď-spomienky
na karpatskú brzdenú pivom
na niečo málo lesbickej lásky
na debatu s pánom v uniforme
na vypadnutie z taxíka
na sedenie vo vlhkej tráve
na telefonát chlapovi s ktorým šukám
...
Za dva dni letím na rok do Ameriky.
Asi ma to vzalo viac ako som si pôvodne myslela.
Alebo som jednoducho neodolala tej kúzelnej vete „Pozývam ťa!“
Viem, že som hovado, nie je nutné mi to pripomínať.
Přišlo ráno.
Něžně rozfoukalo sny, rozezpívalo ptáky… Poplašilo temnotu. Prahou vál mořský vítr; slaný, teplý, ospalý.
Sára se usmála, ještě dřív, než stihla otevřít oči.
Její spolubydlící se k ní posadila na kraj postele, a zavoněla ranní kávou. Prohrábla své kamarádce její zlaté, husté vlasy a vtiskla jí do dlaní kouřící hrníček.
„Díky, jsi poklad…“
„ Nojo. Budu hádat… Zas ten samej sen?“
Zasněný úsměv jí byl dostatečnou odpovědí. Povzdychla si, přetočila oči, a odcupitala do kuchyně.
Sářiny čokoládové oči se zavřely. Potřebovala si znova vybavit tu tvář, Jeho tvář, než na ní zase přes den zapomene.
Ucítila vůni lesa, noci, masa a hořícího dřeva… Ano, takhle přece voní domov… Rozhlédla se. Stála u obrovského půlnočního ohně, kolem kterého na zemi poposedávala celá rodina. Stařešina dovyprávěl příběhy – a nastalo ticho, ticho před tanci.
První úder do bubnu rozechvěl zemi.
Sára se otočila.
Seděl na kameni jako ostatní hudebníci, a překříženýma nohama objímal buben. Jeho silné, krásné, rituálně pomalované tělo měl zahalené pouze kolem boků. Na krku mu visel náhrdelník z korálků a zvířecích zubů – důkaz jeho statečnosti a síly. Jeho jemné, dlouhé, havraní vlasy byly místy spleteny, místy vyčesány do zdánlivě složitého účesu plného ptačích per, který držela čelenka z kůže.
Usmíval se. Díval se přímo na ni. Černé, tak černé oči plné něhy, lásky a divokosti, „ty, ty jsi má!“, a Sára věděla, že i když kolem ní tančí další ženy, on bubnuje jenom pro ni…
Otevřela oči.
Vstala, a začala se připravovat na první přednášku.
. . . .
Dnes se rozhodla jít do školy přes Karlův most. I když neměla příliš ráda davy, chtěla se podívat na pouliční hudebníky – často hráli už od rána lidem, kteří spěchali do práce…
Minula kytaristy vyhrávající španělské rytmy, umělce kreslící portréty, suvenýry… Když ale došla téměř ke konci mostu, přešel po ní mráz. Uslyšela bubny.
Přidala do kroku a surově, zoufale odstrkávala těla kolem ní, nehledě na nadávky. Srdce jí bušilo v šíleném rytmu. Konečně se dostala až ke kapele.
Těžko potlačila zklamání a tíživý, hluboký smutek.
Nebyl tady.
A ona si byla tak jistá tím, že ten rytmus zná…
Zatímco si nadávala do bláhových snílků, prohlížela si umělce jednoho po druhém. Byli mladí, odrbaní, momentálně v extatickém opojení z hudby.
Potom k ní ale jeden z nich zvedl oči.
Černé, tak černé, zastřené, plné svobody a nebeské extáze…
Strnula v němém úžasu. Byl to On.
Na záver opäť nová téma, tento krát z hlavy Walentine. A tou témou je, alebo skôr sú "podväzky" resp. "podvazky" ako mi bolo v češtine zdelené :D tak sa do toho pustite a ja len dúfam, že po tom čo som splodila teraz mi vôbec niečo k téme zíde na um.
„Dan!“ Niekto, záludne ukrytý za ťažkými viečkami, chytí a surovo zatrasie so stále spiacim vedomím. Takže prvé čo Danovi prebehne hlavou, prakticky ešte pred prebudením, je otázka, či človek môže počuť zvuk mozgu, ktorý vo vlastnej hlave naráža na steny lebky. Hrkalo by to?
„Danmon! Vstávaj, nemám na to celý večer!“ Povedomý hlas zaplaší hlúpe mátožné otázky, čo sa spravidla rodia na tej tenkej hranici medzi bdením a snením. Alebo v opitosti. Dan teda chtiac-nechtiac jedno oko pootvorí a...
... skoro dostane infarkt. Zjačí na celú izbu, aj keď to nie je nejaký obrovský výkon, vzhľadom na jej rozmery, v okamžiku je čulí ako rybička a tisne sa od strachu do kúta. V rukách stíska perinu a zo všetkých síl si ju tlačí na prsia, akoby ho snáď mohla ochrániť pred... tým... tou vecou čo sa k nemu nakláňala. Jedno oko má podstatne väčšie a farebnejšie ako druhé, vlasy žiadne, naťahuje to k nemu pracku s dlhými zahnutými pazúrmi...
„Nerev! A to ti teda pekne ďakujem!“ Napajedí sa tá obluda. „Som akurát uprostred, ale až tak strašne nevyzerám!“ Ohradí sa to známym hlasom.
Dan si neveriacky pretrie oči a pri lepšom pohľade mu svitne. On je to Viktor, vlastne už takmer Viktória. Aktuálne niečo medzi. Na jedno viečko si už tiene naniesol, druhé zatiaľ zostalo nenamaľované. Vlasy už má stiahnuté pod sieťku, no všetky parochne zatiaľ poslušne čakajú na svojich bielych “hlavách“ bez tvárí. Umelé nechty má nalepené a celý Viki je už navlečený v ženskom spodnom prádle. Sen každého muža, ako prvé po prebudení vidieť polonahého transvestitu. Pomyslí si ironicky. Na podobné situácie je síce už dávno, dávno zvyknutý, ale aj tak by ocenil keby ho kamarát zobudil až keď bude so všetkým hotový. Jasné, že najvďačnejší by bol za rozhodnutie nebudiť ho vôbec. No keď to musí byť, nech pri tom aspoň nevyzerá jak hermafrodit!
„Koľko krát som ti hovoril aby si sa na mňa v takomto stave ani neobracal? Že je to desivé?“ Zavrčí a posadí sa. Dlažba ho pod bosými chodidlami zastudí, tak ich zas rýchlo vtiahne pod paplón.
„Netuším, už som to prestal počítať.“ Vyplazí na neho Viki jazyk, otočí sa k zrkadlu a opäť sa venuje líčeniu. Dan si len znechutene povzdychne. Niežeby mu na to nemal čo povedať, naopak, ale nálada na pošťuchovanie mu chýba.
„Prečo si ma vlastne budil?“
„Ja len, že ak chceš ísť dnes do mesta mal by si už vstať.“ Dan zažmúri do okna, potom na hodiny. Naozaj, už je pol ôsmej. Začína sa stmievať. Konštatuje v duchu a nevie sa rozhodnúť či ho to prekvapuje alebo to čakal. Totiž, okamžite po návrate zo školy padol na posteľ s cieľom nezobudiť sa skôr ako v pondelok. Ideálne pri tej príležitosti zaspať jednu či dve hodiny. Hmm...môj plán na celý dnešný piatkový večer.
„Nikam nejdem. Musím dospať tú minulú noc, som skoro mŕtvy.“ Opäť vzdychne a len tak-tak odolá pokušeniu zvaliť sa do tých krásne vyhriatych perín.
„Veď to bola len jedna noc, to zvládneš!“ Hej, ale aj keby som celý týždeň pred tým bol, ako vzorný žiačik, v posteli najneskôr o ôsmej, tak by ma ten včerajšok dorazil rovnako. Des a hrôza.
„Nikam nejdem!“ Zopakuje už podráždene. A teraz sa do tých perín zvalí naozaj.
„Dobre, dobre.“ Zamrmle Viktor hľadiaci sústredene a nespokojne zároveň na svoj viac-menej už ženský obraz v zrkadle. „Inak asi si to ešte nepočul, ale ráno našli ďalšiu mŕtvolu.“
„Hm, tentoraz kde? Naposledy to bolo v centre, že?“ Zamyslí sa. Určite tam, bolo to štvrté telo a novinári už bili na poplach. Vlastne ich to doteraz neprešlo, radšej sa na správy ani nedívať. Ľudia sú už otrávený z tých ich stálych dohadov a nepotvrdených správ, ktoré postrádajú akýkoľvek oficiálny podtext. Polícia proste mlčí a na vyjadrenia je skúpa. Naisto sa vie asi len, že sa tie mŕtvoly fakt našli. Doteraz nekomentovali ani celkom jasný záver, ktorý by si z fotiek spravil každý blbec, a to vlkodlačiu totožnosť páchateľa. Tých ľudí by tak nedokázalo zriadiť nič iné a navyše sa vraždy vždy odohrávajú približne v mesačných intervaloch. Vždy okolo splnu.
„Yop, pred mesiacom tam, na záchodoch luxusnej reštaurácie.“ Nasadí si na hlavu hnedú parochňu s pôvabnými kučerami a roztomilou ofinkou. „Teraz si vrah vybral omnoho tichšie a pokojnejšie miesto. Alebo, lepšie povedané, si také vybrala jeho obeť. Skonal doma, v posteli a milovanú manželku, už vdovu, ležiacu iba niekoľko centimetrov od manžela to ani nezobudilo.“
„Fúúúha, to ju nepodozrievajú?“
„Ale čoby. Celá rodina obete, čiže všetci čo boli tú noc v dome, je ľudská.“
„Ale aj tak...“
„Nemysli si zas, tú ženu preverovali. No na ostatné vraždy má alibi.“
„Tento svet je načisto pošahaný.“ Zafilozofuje si po svojom Dan, ktorý neodtŕha oči od stropu. „A kde to telo teda našli?“
„V tej starej obytnej štvrti za parkom. Tam pri...“ Danovi po chrbte prebehne mráz. To hádam nie! V okamihu je opäť v sede a podozrievavo hľadí na kamaráta či si z neho nestrieľa. Ale prečo by aj? Viki predsa netuší, že som tade včera šiel a o tej potvore čo som stretol tiež nie... a do prdele!! Dôjde mu.
„Viem kde.“ Povie neprítomne. Naďalej sleduje Viktorov chrbát miznúci pod čiernymi šatami, no nevníma. Ak to čo ma sledovalo bol vlkodlak dosť dobre to mohol byť vrah! Viktor práve skončil s nakrucovaním sa pred zrkadlom a zo skrine vytiahne čiernu kabelku potiahnutú ružovou čipkou. Dokonale ladí s lodičkami a ostatnými doplnkami, kde aká žena by to tak nedokázala.
„Už musím ísť, tak zajtra.“ Ale čo dosť dobre, určite! „Si si istý, že nejdeš? Možno tam bude aj Lilian.“ Včera som mal teda poriadny kus šťastia.
„Počúvaš ma vôbec?“ Viktor len neveriacky zakrúti hlavou a tento krát sa má k odchodu naozaj. „Keby si si to rozmyslel, vystupujem tak kde každý piatok. Čau.“ Prehodí ešte a už za sebou zatvára.
„Čože, čo?!“ Preberie sa z tranzu Dan keď prúd slov definitívne utíchne a on náhle osamie. Ts! A že vraj kamarát, mohol sa aspoň rozlúčiť!
Povzdychne si. Asi je hlúposť premietať si ten včerajšok stále dookola. Nič som nevidel a hlavne som to prežil v zdraví. Siahne pod posteľ a vytiahne stade menší notebook. Nech na to furt nemyslím. Pohodlne sa usadí do tureckého sedu so zapínajúcim sa prístrojom na kolenách. Čo by som tak... už viem!
Internet, google, obrázky, heslo “mask“. Hm... mohol som to čakať. Samé halloweenske, benátske, šamanské či plynové masky, nejaké škrabošky a sem-tam niečo z filmu. Na žiadnej z nich ani náznak nejakého zobáku či čo to vlastne bolo. Prebehne celú stránku, potom ďalšiu a ďalšiu... Danovo odhodlanie opadáva. Nikde nič čo i len vzdialene podobné hľadanému kúsku. Po pár stránkach sa neobťažuje s pozorným prezeraním miniatúr obrázkov. Iba to scrollne až dole a klikne na “ďalší“. Ešte jednu stránku a kašlem na to... Počkať!! Vráti sa o pár obrázkov vyššie k tomu čo mu nečakane padol do oka. Biela pretiahnutá, na konci zakrivená maska vytŕča spod čierneho klobúka na hlave postavy zahalenej v plášti. Mám to!
Je to stará kresba upravená do elektronickej podoby. Pod ňou, Danovmu oku lahodiaci, názov “plague doctor´s mask“. Ďalej to pre neho nie je nič zložité. O chvíľku sa pred ním na monitore rozprestiera more textu od hora až dole. Morová maska, morová doktorská maska... ááá tu to máme!
Tieto lekárske masky sa používali v obdobiach kedy svet sužovali morové nákazy... blablabla... Zobák sa plnil rôznymi látkami, korením a bylinkami aby sa zabránilo infikovaniu doktora... k maskám už nič, oveľa viac sa článok zameriava na mor samotný. Dan sa oklepe a vypne ho. Pár fotiek mu úplne stačilo aby si urobil o chorobe predstavu. Otvorené nechá len vyobrazenie doktora. Zvláštne, možno keby som poznal meno kapely dávalo by to zmysel. Na tvári sa mu roztiahne široký úškrn. No i tak, pán profesor, čo za morbídnosti to, prosím vás, počúvate?
„Říká se, že ten kostel obývá anděl.
Anděl Véniel…“
Pršelo.
Kapky se rozbíjely navzájem, aby se pak na zemi mohly znova spojit. Země vsakovala extázi vody, a i stromy se ukláněly moci nebes…
Bosá žena utíkala deštěm. Rozevřela rozbité dveře zchátralého, vykradeného kostela, a vběhla dovnitř.
Stopy v prachu.
Rozbité tváře soch.
Zapomenuté modlitby.
Stíny.
„Celá ta staletí…
Kde jsi byl?
Kam jsi šel?
Celá ta staletí
jsem tě hledala.“
Obličej ženy začalo zvolna ozařovat měkké světlo.
„Čekal jsem na tebe… Musel jsem počkat, než budeš připravená se mnou jít.“
Ze tmy zazářily tmavé, šedomodré oči podobné severním hvězdám, a pak stíny začaly ustupovat
přízraku tváře. Nehmotné, nebeské. Všechny její rysy jako by byly utkány ze světla.
Usmívala se.
„Zapršíš.“
A slzy ženy začaly tiše kapat na podlahu kostela.
Anděl zářil jasněji a jasněji, až božské světlo zaplnilo celou budovu. Postupně se objevila nejen tvář,
ale i tělo… Jeho úsměv zářil věčností.
Nabídl ženě dlaň. Teď už spolu můžou být navždy.
„Odpusť...“
Žena ruku stiskla.
Přestalo pršet.
poviedka odo mňa, Haru:
Nebo zahltia ťažké mračná, hroziace každým okamihom zhodiť oblohu. Vykrivené pahýle stromov sa k nim naťahujú, v úpornej snahe nebeskú klenbu podoprieť. Dosadajú na ne lačné krkavce a tlačia ich svojou váhou dole. Ľahúčko sa znáša na premrznutú mŕtvu pôdu prvá belostná ratolesť. Onedlho jej sestričky naplnia celý svet.
„Pane, tu nemôžete spať!“ Muž schúlený na lavičke zmätene zdvihne opileckým spánkom opantaný zrak. Mladý kňaz pustí jeho rameno a poodstúpi. Chlap zažmúri do šera sviečok.
„Vonku mrzne.“
„Toto nie je nocľaháreň!“ Rozhorčí sa svätý muž.
„Ale ja tu bývam.“ Kňaz si nervózne uvoľní kolárik. Toto mu ešte chýbalo, prevráti v duchu oči. Opilci narobia vždy len bodrel, doslova odpudzujú ostatných ľudí.
„Prosím vás, ste v kostole. Tu býva iba náš Pán!“
„Pre mňa je to jediný domov.“ Protestuje aj naďalej špinavý vandrák. Posadí sa na drevenej lavici a odpije si z ťapky, ktorú vytiahne spod mokrého kabáta.
„Nenúťte ma aby som vás stadeto vyhodil!“ Zvýši kňaz podráždene hlas. Ale postarší muž so zarastenou tvárou už nereaguje. Skelné oči upiera kamsi za oltár, snáď na kríž či zaň. A v tom pohľade je toľko smútku, akoby jeho rieka tečúca do mužovej mysle bola nekonečná. Opäť si usrkne z ťapky.
„A dosť!“ Kňaz ho schytí pod pazuchy a zúrivo ho odtiahne k východu. Celý brunátny v tvári sotí chlapa zo schodov, ktoré vedú k obrovskému lomenému portálu. Bezdomovec sa zapotáca a skotúľa až dole, na chodník pokrytý jemným popraškom panenského snehu.
„A už sem viac nelez!“ Drevené vráta sa zabuchnú a zamknú na dva krát. Sochy anjelov sa bezmocne prizerajú, bielym mramorom otrasie žiaľ.
Muž sa ako tak pozviecha na nohy, opráši si deravé nohavice keď tu zbadá elegantného pána. Stojí vo svetle lampy, klobúk i plecia mu pomaly zapadajú vločkami. Spod teplého kabáta trčia nohavice dobre padnúceho obleku. Čierne lakovky sa v pouličnom osvetlení len tak blyštia. Príjemne sa usmeje.
„Zdravím ťa, kolega. Ako pozerám, kšefty sa poslednou dobou príliš nedaria.“
„Pravda, pravda. Vy však evidentne prosperujete.“ Pritaká trhan.
„Nuž, časy sú už raz také a ľudia...“
„Ľudia sú ľudia, nič im nemám za zlé.“
„Práve vás vyhodili z vášho vlastného domu.“
„Do sŕdc im napadal sneh. Verím, že raz pookrejú, ale teraz sú chladné.“
„Skôr priveľmi rozpálené!“ Uchechtne sa elegán.
„Nech je ako chce, mám ich rád. Ale pán kolega, nechceli by ste mňa, chudáka, pozvať na kávičku?“
„Ach! Kde sa to podelo moje vychovanie? Samozrejme, milerád!“ Chytí svojho kolegu familiárne okolo ramien. A tak dvaja páni spoločne odkráčajú chumelicou, nájsť nejakú príjemnú kaviarničku.
A na záver ešte nová téma. Všetci, ktorý by sa chceli pridať píšte a posielajte až do budúceho štvrtka (resp. piatka ráno). No a téma na tento týždeň znie: "Bubon"... tento krát som ju vymýšľala ja a je jedno o aký bubon sa jedná, to je kompletne na Vás :) vymyslite čo len budete chcieť- čakám na Vaše príspevky!
Vyslobodenie prichádza v podobe zazvonenia. Tento krát však celkom atypicky zazvonenia na začiatok hodiny.
„Bež na vyučovanie.“ Kývne profesor hlavou jednému zo svojich väzňov, Viktorovi a viac pozornosti mu odmietne venovať. Ten bleskovo zmizne za rohom celý šťastný, že sa vyhol problémom. No i tak ešte stihne vrhnúť rýchli sústrastný pohľad po kamarátovi. Na, po prestávke zrazu, vyľudnenej chodbe zostanú v ťaživom tichu stáť len študent a jeho profesor. Spoza zavretých dverí sem tlmene, akoby z iného sveta, dolieha všeobecný šum žiakov utíchajúci len zriedka a zvýšený hlas vyučujúceho. No tu, na prázdnej školskej chodbe je situácia diametrálne odlišná. Obaja vedia kto má navrch. Obaja vedia prečo. Ale potom prečo stále mlčí? Rozhodne pôsobí ako typ čo si vie toho kto mu leží v žalúdku podať. Stavím sa, že veľmi nepríjemným spôsobom a s krutým pôžitkom. Ale on tam zatiaľ iba zamyslene postáva, s rukami vrazenými vo vreckách a premeriava si ma od hlavy k pätám... Danovi po chrbte prebehne mráz.
Nový učiteľ si celkom nečakane trpiteľsky povzdychne. Do tváre mu spadne uvoľnený tmavý prameň a, i keď len na okamih, sa do jeho rysov vkradne únava. Únava, ktorá sa k takej mladej tvári ani v najmenšom nehodí. Omnoho častejšie sa však usadzuje na tvárach ľudí starých a životom veľmi preveľmi znavených.
„Ja hlupák som si myslel, že na škole budem mať pokoj.“ Akoby s námahou sa odpichne od rámu dverí, ktoré ho až doteraz držali na nohách. „No poď, tu sa mi vážne nič riešiť nechce. Navyše... no nič, ideme.“
Dan sa už-už chystá otvoriť ústa a namietať. Musím predsa na hodinu... ee... matematiky? Asi, ono je to koniec-koncov jedno. Ale našťastie sa včas zarazí, veď by mu to nebolo nič platné. Len by všetko zhoršil. Nech je akokoľvek hubatý či drzí chápe, že v tomto prípade musí jednoducho stiahnuť chvost medzi nohy. Čo je v jeho prípade scenár vskutku neobvyklí. So zvesenou hlavou nemo nasleduje profesora. Ten medzičasom vykročí chodbou ku schodisku.
...
Dan, nemožno povedať, že bez záujmu, obzerá osamelý obraz, zavesený na inak holých stenách kabinetu. V každom prípade nič iné, okrem jednej skrinky, si novopečený pedagóg do svojho nedávno nadobudnutého kráľovstva ešte nasťahovať nestihol.
Obraz je možno trochu silné slovo pre starý plagát za plexisklom, ale čo na tom záleží. Danovi by sa nepozdával ani keby bol ledabolo nalepený lepiacou páskou na stenu. Lesklý papier je celý čierny, dole pár bielych slov a čísel, ktoré oznamujú, že túto kapelu nájdete každý piatok po desiatej v podniku BlackJackie. Názov skupiny nikde, no uprostred sa skvie, rovnako ako písmo naspodku, bielou vyvedená celkom jednoduchá, preto o nič menej podivná, kresba.
Lebka?... Nie, maska! Diery pre oči na tmavom podklade, napriek realite, priam svietia. Fakt, že to celé tvorí negatív však nie je zďaleka to najzvláštnejšie. Vyobrazená maska by svojmu prípadnému nositeľovi zakrývala celú tvár. Povrch má, aspoň sa tak zdá, perfektne hladký a prostý akýchkoľvek ozdobných ornamentov či znakov. A v čom je iná? Tam kde by každý čakal vyklenutý nos a naznačené pery, do priestoru čnie neprirodzene predĺžená, na konci zakrivená časť. Zo všetkého najviac to pripomína zobák nejakého vtáka. Havrana.
Teda, nieže by sa Danovi plagát nepozdával. Vlastne keby evidentne nebol spred niekoľkých rokov pravdepodobne by sa na nejaký ten koncert vybral. A ak by to chlapcom znelo dobre prečo si nevziať plagát a nevylepiť doma, no nie? Lenže ako k tomu dospelý, vyštudovaný chlap príde? Prehrabať krámy zo strednej, vytiahnuť práve tento kus spomienok a vycapiť si to na pracovisku? Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu sa mi to raz nezdá.
„Tááák.“ Zatiahne, skôr pre seba, profesor a obkročmo sa usadí na jedinom kuse nábytku. Na malom sekretáriku. „Otvor, prosím ťa, okno.“ Prehodí, akoby mimochodom Danovým smerom, zatiaľ čo sa prehrabuje v útrobách tej mnohoúčelovej skrinky. Študent neprotestuje a poslušne sa odoberie k oknu. Ešte sa ani nenatiahne po kľučke a už mu do nosa udrie pach cigaretového dymu.
„Viete vy vôbec, že na školskom pozemku a duplom v budove je fajčenie zakázané?!“ Zaprská Dan jedovato cez plece. Ten chlap je tu prvý deň a už si úplne pokojne vyfukuje dokonalé dymové krúžky rovno v kabinete...! Pri pohľade na “toho chlapa“ pohodlne rozvaleného s cigaretou v jednej a pohárikom čohosi príšerne zeleného v druhej ruke, je Danovi normálne do plaču. Ja mám na cvokov skrátka šťastie!
„A ty, že uspokojovanie sexuálnych potrieb na verejnosti je sprostý exhibicionizmus, za ktorý sa prinajmenšom rozdávajú pokuty?“ Spod podvihnutého obočia sa na nezletilého kvázi exhibicionistu upiera pár posmešných očí. Ten aj napriek tomu zaryto mlčí a pohľad vzdorovito opätuje. Čím to, že sa zas cítim ako améba pod mikroskopom?! Profesor však tento krát na dlhé očné súboje náladu nemá. Odvráti sa a na ex do seba kopne bezmála dva deci toho zeleného svinstva. Nie je ťažké uhádať prečo, sa potom nezatvári práve nadšene. Vystrie sa, zakloní hlavu, tylom sa oprie o stenu a potiahne s cigarety. Prázdny, tým pádom nepotrebný, pohár má stále v ruke. Drží ho len jemne, bruškami prstov objíma jeho okraj, na ktorom zostal zachytený zreteľný otisk pier...
„Dobre, mladý.“ Prehovorí, no oči sa neobťažuje otvoriť. „Som síce váš nový triedny, ale nepociťujem potrebu prehnane sa starať a nedajbože vychovávať čosi také staré ako ste vy. Už len preto, že by ste sa mi na to zvysoka vieš čo. A potom nemám veľa dôvodov (hlavne žiadny pádny) robiť ti nejaké naschvály, problémy atakďalej.“ Odmlčí sa aby si pľúca opäť naplnil nikotínovým dymom. „Môžeme sa dohodnúť. Ostatne inokade cesta nevedie. Ty sa budeš v mojej prítomnosti chovať slušne, nebudeš tropiť žiadne koniny, ktoré by som musel riešiť a ja ti dám na oplátku pokoj. Fér, nie?“ Zakončí svoj prejav a vyhasínajúci ohorok típne do popolníka doteraz schovaného v sekretári. Mám na výber? Veď z toho vlastne vyviaznem bez nejakého prúseru tak čo mi vadí?
„Súhlasím.“
„Fajn, to znamená, zbohom.“
„Ešte by som sa rád...“
„Vypadni!“ ... spýtal na váš plagát... Dan neodolá a pri odchode s celej sily tresne dverami. Nech mu to z tej skurvenej steny aj zletí!!!
