Jednohubky: Kostol

Takže, s názvu ste možno odtušili našu prvú tému. Vyberala ju Wal-chan a mne je jasné, že vyhŕkla prvé čo jej v momente zišlo na um :D. Nebudem klamať, ja som mala s touto témou, ako každý kacír, dosť veľký problém. Ale zvládli sme to obe, a tak, bez zbyočných ďalších rečí predkladám naše prvé jednohubky:) a prosím, zanechajte komentáre, obom nám urobíte obrovskú radosť.

poviedka od Walentine:

„Říká se, že ten kostel obývá anděl.

Anděl Véniel…“

Pršelo.

Kapky se rozbíjely navzájem, aby se pak na zemi mohly znova spojit. Země vsakovala extázi vody, a i stromy se ukláněly moci nebes…

Bosá žena utíkala deštěm. Rozevřela rozbité dveře zchátralého, vykradeného kostela, a vběhla dovnitř.

Stopy v prachu.

Rozbité tváře soch.

Zapomenuté modlitby.

Stíny.

„Celá ta staletí…

Kde jsi byl?

Kam jsi šel?

Celá ta staletí

jsem tě hledala.“

Obličej ženy začalo zvolna ozařovat měkké světlo.

„Čekal jsem na tebe… Musel jsem počkat, než budeš připravená se mnou jít.“

Ze tmy zazářily tmavé, šedomodré oči podobné severním hvězdám, a pak stíny začaly ustupovat

přízraku tváře. Nehmotné, nebeské. Všechny její rysy jako by byly utkány ze světla.

Usmívala se.

„Zapršíš.“

A slzy ženy začaly tiše kapat na podlahu kostela.

Anděl zářil jasněji a jasněji, až božské světlo zaplnilo celou budovu. Postupně se objevila nejen tvář,

ale i tělo… Jeho úsměv zářil věčností.

Nabídl ženě dlaň. Teď už spolu můžou být navždy.

„Odpusť...“

Žena ruku stiskla.

Přestalo pršet.

poviedka odo mňa, Haru:

Nebo zahltia ťažké mračná, hroziace každým okamihom zhodiť oblohu. Vykrivené pahýle stromov sa k nim naťahujú, v úpornej snahe nebeskú klenbu podoprieť. Dosadajú na ne lačné krkavce a tlačia ich svojou váhou dole. Ľahúčko sa znáša na premrznutú mŕtvu pôdu prvá belostná ratolesť. Onedlho jej sestričky naplnia celý svet.

„Pane, tu nemôžete spať!“ Muž schúlený na lavičke zmätene zdvihne opileckým spánkom opantaný zrak. Mladý kňaz pustí jeho rameno a poodstúpi. Chlap zažmúri do šera sviečok.

„Vonku mrzne.“

„Toto nie je nocľaháreň!“ Rozhorčí sa svätý muž.

„Ale ja tu bývam.“ Kňaz si nervózne uvoľní kolárik. Toto mu ešte chýbalo, prevráti v duchu oči. Opilci narobia vždy len bodrel, doslova odpudzujú ostatných ľudí.

„Prosím vás, ste v kostole. Tu býva iba náš Pán!“

„Pre mňa je to jediný domov.“ Protestuje aj naďalej špinavý vandrák. Posadí sa na drevenej lavici a odpije si z ťapky, ktorú vytiahne spod mokrého kabáta.

„Nenúťte ma aby som vás stadeto vyhodil!“ Zvýši kňaz podráždene hlas. Ale postarší muž so zarastenou tvárou už nereaguje. Skelné oči upiera kamsi za oltár, snáď na kríž či zaň. A v tom pohľade je toľko smútku, akoby jeho rieka tečúca do mužovej mysle bola nekonečná. Opäť si usrkne z ťapky.

„A dosť!“ Kňaz ho schytí pod pazuchy a zúrivo ho odtiahne k východu. Celý brunátny v tvári sotí chlapa zo schodov, ktoré vedú k obrovskému lomenému portálu. Bezdomovec sa zapotáca a skotúľa až dole, na chodník pokrytý jemným popraškom panenského snehu.

„A už sem viac nelez!“ Drevené vráta sa zabuchnú a zamknú na dva krát. Sochy anjelov sa bezmocne prizerajú, bielym mramorom otrasie žiaľ.

Muž sa ako tak pozviecha na nohy, opráši si deravé nohavice keď tu zbadá elegantného pána. Stojí vo svetle lampy, klobúk i plecia mu pomaly zapadajú vločkami. Spod teplého kabáta trčia nohavice dobre padnúceho obleku. Čierne lakovky sa v pouličnom osvetlení len tak blyštia. Príjemne sa usmeje.

„Zdravím ťa, kolega. Ako pozerám, kšefty sa poslednou dobou príliš nedaria.“

„Pravda, pravda. Vy však evidentne prosperujete.“ Pritaká trhan.

„Nuž, časy sú už raz také a ľudia...“

„Ľudia sú ľudia, nič im nemám za zlé.“

„Práve vás vyhodili z vášho vlastného domu.“

„Do sŕdc im napadal sneh. Verím, že raz pookrejú, ale teraz sú chladné.“

„Skôr priveľmi rozpálené!“ Uchechtne sa elegán.

„Nech je ako chce, mám ich rád. Ale pán kolega, nechceli by ste mňa, chudáka, pozvať na kávičku?“

„Ach! Kde sa to podelo moje vychovanie? Samozrejme, milerád!“ Chytí svojho kolegu familiárne okolo ramien. A tak dvaja páni spoločne odkráčajú chumelicou, nájsť nejakú príjemnú kaviarničku.

A na záver ešte nová téma. Všetci, ktorý by sa chceli pridať píšte a posielajte až do budúceho štvrtka (resp. piatka ráno). No a téma na tento týždeň znie: "Bubon"... tento krát som ju vymýšľala ja a je jedno o aký bubon sa jedná, to je kompletne na Vás :) vymyslite čo len budete chcieť- čakám na Vaše príspevky!