„Asi ťa nemá práve v láske.“ Asi? Dan, s miernou neochotou nakoniec premohnutou hladom, otvára bielu krabicu.
„Hmm...“ Zamračí sa na studenú pizzu, ktorá pôsobí tak nejak nezdravším dojmom ako obvykle. Ale čo, jedlo pripravované pred siedmimi hodinami náladu človeku síce nezdvihne, no od hladu kvôli tomu neumriem. Pomyslí si. S minimálnou dávkou zaujatia sa pustí do lovenia a následného vyhadzovania šampiónov z oblohy. Niežeby šampiňóny nemal rád, lenže šunka, klobása, syr, dokonca aj ten kečup čo sa hrá na pretlak, to všetko zmenou teploty prakticky nestráda. Hríby sú na tom inak. Zvädnuté, ľadové ako psí čumák sú takmer nepožívateľné.
„Zvláštne, nepôsobil ako človek čo trpí predsudkami.“ Rozvíja Viki ďalej svoje myšlienky bez ohľadu na to, že Dana, prežúvajúceho gumový kus pizzy zbavený šampiónov, to absolútne nezaujíma. Možno pretože sám dobre vie v čom to všetko spočíva. Reč je ako inak o novom profesorovi, s ktorým už mali pár krát česť. Prebehol jeden týždeň a druhý, načatý sa tiež pomaly chýli ku koncu. Celá trieda za tú dobu nabehla na novú rutinu. Dosť im to uľahčil fakt, že sa veľmi nelíši od tej starej, snáď len...
„No to je jedno.“ Hallelujah! Už na to prišiel tak by mohol konečne... „Vlastne až kým ti nezadal úlohu naviac sa mi nezdalo, že by bol k tebe nejak extrémne protivný.“ Dan sa neobťažuje čokoľvek dodávať. Prečo by aj? Iba na Viktora uprie skeptický pohľad.
„No dobre, tak možno áno. Ale musíš uznať, že za to čo mu na hodinách predvádzaš za kolosálnu neznalosť (ak nie rovno debilitu) si to zaslúžiš.“
„Túžiš mať moje nie, príliš chutné raňajky, ktorých mi ľúto rozhodne nebude, na hlave?“
„Dobre.“ Pokrčí ramenami a trochu ustráchane, trochu zhnusene zablúdi očami do otvorenej krabice. „Len tak na okraj, máš to napísané?“
„Ty mi to neveríš?!“
„Čo či ti neverím?“ Nechápe Viktor.
„Že mi tých raňajok nebude ľúto!“ Odsekne Dan. Chvíľu sedia mlčky.
„A vôbec, poďme už, inak prídeme neskoro!“ Zdvihne sa z ničoho nič Viki. „Prvá je telesná, nechcem sa zase prezliekať na chodbe!“
„Dobre.“ Podozrivo ochotne súhlasiaci kamarát vstane spolu s ním a s istou úľavou a zadosťučinením hodí poloplnú krabicu do koša.
...
„Nedohodli sme sa, že nebudeš robiť žiadne kraviny?“ Starý známy obrázok na stene visí stále, malý sekretár sa krčí v rohu, no od posledne do kabinetu čo-to aj pribudlo. Napríklad prastaro vyzerajúca stolička, ktorú plne zamestnáva úloha zostať v jednom celku aj napriek vytrvalému hojdaniu jej vlastníka. Alebo stôl, čo sa tu zjavne vyskytol iba preto aby si mal profesor kam vyložiť nohy v pomerne nezvyklej obuvi. Samotné topánky teda nijak zvlášť neobvyklé nie sú, lenže na nohách učiteľa by ich proste nik nečakal. V škole hold čierne kožené bagandže s hrubou podrážkou pôsobia značne nepatrične. Nezlepšuje to ani fakt, že ich nosí pod nohavicami a tak nik nevie aké sú vlastne vysoké.
„Nepopieram, ale pokiaľ si dobre spomínam...“ Veľmi zdvorilým tónom deklaruje Dan. Treba uznať, že to celé je obdivuhodný výkon, keďže zuby má tuho stisnuté v silenom úsmeve. Proste žiariaci vzorný školáčik. „... tak v tej dohode bolo zahrnuté, že mi v škole nebudete robiť zbytočné problémy.“Odváži sa.
„Čože, ja, tebe, problémy v škole? Neblbni, to by bola strata času. Sprostý si zjavne od prírody dosť, v tom prsty ani nič iné teda nemám.“ Pobavená grimasa značnej arogancie učiteľovi z tváre nezmizne ani keď ho Dan spraží nevraživým pohľadom.
„Keby ste na hodine, aspoň čas od času, položili otázku aj niekomu inému ako mne, zistili by ste, že väčšina triedy je na tom rovnako!“ Dana samotného zaskočí vlastný zvýšený hlas.
„To je síce možné, ale na veci to nič nemení. Z biológie nevieš ani ň.“ S ľadovým pokojom mu odpovie a zapáli si. „A nevyšiluj, buď rád. Neznámkujem ti to, keby hej, už by si beznádejne prepadal.“ Nastane ticho. Aké to ticho je by sa definovalo len ťažko pretože Dan, napätý a mlčky zúriaci tvorí s pokojne pobafkávajúcim profesorom dokonalý kontrast.
„Ale k veci. Prečo, sakra, nemáš tú úlohu? Už nie sme na základke aby som musel detičkám každodenne kontrolovať či si nezabudli napísať domácu. Lenže keď zadám projekt tak počítam, že si s tým dáš minimálne prácu pozostávajúcu z ctrl+c a ctrl+v!“ Dan sa v tom momente ocitne v pokušení spýtať sa, či sa má “sakra“ správne vyskytovať v učiteľskom slovníku a v ešte silnejšom podotknúť, že by tie úlohy aj tak nemohol kontrolovať každý deň, kedže hodiny spolu majú iba tri krát do týždňa. Bolo to tesné, no s vypätím všetkých síl sa udržal.
„Už som sa tešil na pokojnú hodinu, kedy by som pozdravil triedu, sadol za katedru a zvyšok času nechal študenta čítať čo splodil, respektíve, buďme realisti, skopíroval z netu. Ale ty nie!“
„Pardón, že som vám prekazil idilku! Aby som...“
„Zase nepreháňajme. Od mojej predstavy ideálne stráveného doobeda to má ďaleko. Neboj, keby si mi prekazil naozajstnú idilku pocítil by si to podstatne viac.“ Usmeje sa na Dana a vyfúkne jeho smerom zachumlaný obláčik dymu.
„To mi je šumafuk, ale prečo ste to zavesil z celej triedy na krk práve mne?!“ Kto minule hovoril o férovosti? Ha?! „Hociktorá z dievčat by určite možnosť vyhrievať sa vo vašej priazni za dobre odvedenú prácu vítala!“ Aj napriek zdaniu tento prejav postráda z Danovej strany akúkoľvek závisť. Na spolužiačky si nikdy príliš nepotrpel.
„Ehm... akoby som to len...“ Profesor naoko znervóznie a v “hlbokom zamyslení“ sa poškrabe na brade. „Vieš, existuje niečo ako triedna kniha. Študenti sú tam zoradený v abecednom poradí.“ Počká kým v hlave jeho mladého zverenca zapadnú všetky kolieska na správne miesto. To sa dalo ľahko spoznať podľa vytreštenia očí spomínaného študenta. „Takže pán Alche, bežte sa sťažovať rodičom, prípadne niekomu koho to zaujíma.“ Dan síce pochopil, že abeceda je nemilosrdná, no stále mu čosi nedá.
„A budúci týždeň...?“
„Budúci týždeň nič, ale za nejaké dva nechám mladého pána, či slečnu v poradí za vami vypracovať domácu naviac. Rovnako ako teba teraz, len dúfam, že s istým rozdielom.“ Do popolníka, tento krát sa ukrývajúceho v šuplíku, pribudne ďalší špak. „Teda, potešilo by ma keby tú prácu aj doniesli. Zo mňa bude pomaly, vďaka tebe, silný fajčiar.“ Dan voľne pátra očami po malej miestnosti. Hľadá na čo iné by sa mohol dívať aby sa vyhol pohľadu profesora. Netrvá dlho a morová maska pritiahne jeho pozornosť rovnako účinne ako lampa hmyz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára