Spln, Strach a Sex: 7. časť

Vyslobodenie prichádza v podobe zazvonenia. Tento krát však celkom atypicky zazvonenia na začiatok hodiny.

„Bež na vyučovanie.“ Kývne profesor hlavou jednému zo svojich väzňov, Viktorovi a viac pozornosti mu odmietne venovať. Ten bleskovo zmizne za rohom celý šťastný, že sa vyhol problémom. No i tak ešte stihne vrhnúť rýchli sústrastný pohľad po kamarátovi. Na, po prestávke zrazu, vyľudnenej chodbe zostanú v ťaživom tichu stáť len študent a jeho profesor. Spoza zavretých dverí sem tlmene, akoby z iného sveta, dolieha všeobecný šum žiakov utíchajúci len zriedka a zvýšený hlas vyučujúceho. No tu, na prázdnej školskej chodbe je situácia diametrálne odlišná. Obaja vedia kto má navrch. Obaja vedia prečo. Ale potom prečo stále mlčí? Rozhodne pôsobí ako typ čo si vie toho kto mu leží v žalúdku podať. Stavím sa, že veľmi nepríjemným spôsobom a s krutým pôžitkom. Ale on tam zatiaľ iba zamyslene postáva, s rukami vrazenými vo vreckách a premeriava si ma od hlavy k pätám... Danovi po chrbte prebehne mráz.

Nový učiteľ si celkom nečakane trpiteľsky povzdychne. Do tváre mu spadne uvoľnený tmavý prameň a, i keď len na okamih, sa do jeho rysov vkradne únava. Únava, ktorá sa k takej mladej tvári ani v najmenšom nehodí. Omnoho častejšie sa však usadzuje na tvárach ľudí starých a životom veľmi preveľmi znavených.

„Ja hlupák som si myslel, že na škole budem mať pokoj.“ Akoby s námahou sa odpichne od rámu dverí, ktoré ho až doteraz držali na nohách. „No poď, tu sa mi vážne nič riešiť nechce. Navyše... no nič, ideme.“

Dan sa už-už chystá otvoriť ústa a namietať. Musím predsa na hodinu... ee... matematiky? Asi, ono je to koniec-koncov jedno. Ale našťastie sa včas zarazí, veď by mu to nebolo nič platné. Len by všetko zhoršil. Nech je akokoľvek hubatý či drzí chápe, že v tomto prípade musí jednoducho stiahnuť chvost medzi nohy. Čo je v jeho prípade scenár vskutku neobvyklí. So zvesenou hlavou nemo nasleduje profesora. Ten medzičasom vykročí chodbou ku schodisku.

...

Dan, nemožno povedať, že bez záujmu, obzerá osamelý obraz, zavesený na inak holých stenách kabinetu. V každom prípade nič iné, okrem jednej skrinky, si novopečený pedagóg do svojho nedávno nadobudnutého kráľovstva ešte nasťahovať nestihol.

Obraz je možno trochu silné slovo pre starý plagát za plexisklom, ale čo na tom záleží. Danovi by sa nepozdával ani keby bol ledabolo nalepený lepiacou páskou na stenu. Lesklý papier je celý čierny, dole pár bielych slov a čísel, ktoré oznamujú, že túto kapelu nájdete každý piatok po desiatej v podniku BlackJackie. Názov skupiny nikde, no uprostred sa skvie, rovnako ako písmo naspodku, bielou vyvedená celkom jednoduchá, preto o nič menej podivná, kresba.

Lebka?... Nie, maska! Diery pre oči na tmavom podklade, napriek realite, priam svietia. Fakt, že to celé tvorí negatív však nie je zďaleka to najzvláštnejšie. Vyobrazená maska by svojmu prípadnému nositeľovi zakrývala celú tvár. Povrch má, aspoň sa tak zdá, perfektne hladký a prostý akýchkoľvek ozdobných ornamentov či znakov. A v čom je iná? Tam kde by každý čakal vyklenutý nos a naznačené pery, do priestoru čnie neprirodzene predĺžená, na konci zakrivená časť. Zo všetkého najviac to pripomína zobák nejakého vtáka. Havrana.

Teda, nieže by sa Danovi plagát nepozdával. Vlastne keby evidentne nebol spred niekoľkých rokov pravdepodobne by sa na nejaký ten koncert vybral. A ak by to chlapcom znelo dobre prečo si nevziať plagát a nevylepiť doma, no nie? Lenže ako k tomu dospelý, vyštudovaný chlap príde? Prehrabať krámy zo strednej, vytiahnuť práve tento kus spomienok a vycapiť si to na pracovisku? Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu sa mi to raz nezdá.

„Tááák.“ Zatiahne, skôr pre seba, profesor a obkročmo sa usadí na jedinom kuse nábytku. Na malom sekretáriku. „Otvor, prosím ťa, okno.“ Prehodí, akoby mimochodom Danovým smerom, zatiaľ čo sa prehrabuje v útrobách tej mnohoúčelovej skrinky. Študent neprotestuje a poslušne sa odoberie k oknu. Ešte sa ani nenatiahne po kľučke a už mu do nosa udrie pach cigaretového dymu.

„Viete vy vôbec, že na školskom pozemku a duplom v budove je fajčenie zakázané?!“ Zaprská Dan jedovato cez plece. Ten chlap je tu prvý deň a už si úplne pokojne vyfukuje dokonalé dymové krúžky rovno v kabinete...! Pri pohľade na “toho chlapa“ pohodlne rozvaleného s cigaretou v jednej a pohárikom čohosi príšerne zeleného v druhej ruke, je Danovi normálne do plaču. Ja mám na cvokov skrátka šťastie!

„A ty, že uspokojovanie sexuálnych potrieb na verejnosti je sprostý exhibicionizmus, za ktorý sa prinajmenšom rozdávajú pokuty?“ Spod podvihnutého obočia sa na nezletilého kvázi exhibicionistu upiera pár posmešných očí. Ten aj napriek tomu zaryto mlčí a pohľad vzdorovito opätuje. Čím to, že sa zas cítim ako améba pod mikroskopom?! Profesor však tento krát na dlhé očné súboje náladu nemá. Odvráti sa a na ex do seba kopne bezmála dva deci toho zeleného svinstva. Nie je ťažké uhádať prečo, sa potom nezatvári práve nadšene. Vystrie sa, zakloní hlavu, tylom sa oprie o stenu a potiahne s cigarety. Prázdny, tým pádom nepotrebný, pohár má stále v ruke. Drží ho len jemne, bruškami prstov objíma jeho okraj, na ktorom zostal zachytený zreteľný otisk pier...

„Dobre, mladý.“ Prehovorí, no oči sa neobťažuje otvoriť. „Som síce váš nový triedny, ale nepociťujem potrebu prehnane sa starať a nedajbože vychovávať čosi také staré ako ste vy. Už len preto, že by ste sa mi na to zvysoka vieš čo. A potom nemám veľa dôvodov (hlavne žiadny pádny) robiť ti nejaké naschvály, problémy atakďalej.“ Odmlčí sa aby si pľúca opäť naplnil nikotínovým dymom. „Môžeme sa dohodnúť. Ostatne inokade cesta nevedie. Ty sa budeš v mojej prítomnosti chovať slušne, nebudeš tropiť žiadne koniny, ktoré by som musel riešiť a ja ti dám na oplátku pokoj. Fér, nie?“ Zakončí svoj prejav a vyhasínajúci ohorok típne do popolníka doteraz schovaného v sekretári. Mám na výber? Veď z toho vlastne vyviaznem bez nejakého prúseru tak čo mi vadí?

„Súhlasím.“

„Fajn, to znamená, zbohom.“

„Ešte by som sa rád...“

„Vypadni!“ ... spýtal na váš plagát... Dan neodolá a pri odchode s celej sily tresne dverami. Nech mu to z tej skurvenej steny aj zletí!!!