Spln, Strach a Sex: 8. časť

„Dan!“ Niekto, záludne ukrytý za ťažkými viečkami, chytí a surovo zatrasie so stále spiacim vedomím. Takže prvé čo Danovi prebehne hlavou, prakticky ešte pred prebudením, je otázka, či človek môže počuť zvuk mozgu, ktorý vo vlastnej hlave naráža na steny lebky. Hrkalo by to?

„Danmon! Vstávaj, nemám na to celý večer!“ Povedomý hlas zaplaší hlúpe mátožné otázky, čo sa spravidla rodia na tej tenkej hranici medzi bdením a snením. Alebo v opitosti. Dan teda chtiac-nechtiac jedno oko pootvorí a...

... skoro dostane infarkt. Zjačí na celú izbu, aj keď to nie je nejaký obrovský výkon, vzhľadom na jej rozmery, v okamžiku je čulí ako rybička a tisne sa od strachu do kúta. V rukách stíska perinu a zo všetkých síl si ju tlačí na prsia, akoby ho snáď mohla ochrániť pred... tým... tou vecou čo sa k nemu nakláňala. Jedno oko má podstatne väčšie a farebnejšie ako druhé, vlasy žiadne, naťahuje to k nemu pracku s dlhými zahnutými pazúrmi...

„Nerev! A to ti teda pekne ďakujem!“ Napajedí sa tá obluda. „Som akurát uprostred, ale až tak strašne nevyzerám!“ Ohradí sa to známym hlasom.

Dan si neveriacky pretrie oči a pri lepšom pohľade mu svitne. On je to Viktor, vlastne už takmer Viktória. Aktuálne niečo medzi. Na jedno viečko si už tiene naniesol, druhé zatiaľ zostalo nenamaľované. Vlasy už má stiahnuté pod sieťku, no všetky parochne zatiaľ poslušne čakajú na svojich bielych “hlavách“ bez tvárí. Umelé nechty má nalepené a celý Viki je už navlečený v ženskom spodnom prádle. Sen každého muža, ako prvé po prebudení vidieť polonahého transvestitu. Pomyslí si ironicky. Na podobné situácie je síce už dávno, dávno zvyknutý, ale aj tak by ocenil keby ho kamarát zobudil až keď bude so všetkým hotový. Jasné, že najvďačnejší by bol za rozhodnutie nebudiť ho vôbec. No keď to musí byť, nech pri tom aspoň nevyzerá jak hermafrodit!

„Koľko krát som ti hovoril aby si sa na mňa v takomto stave ani neobracal? Že je to desivé?“ Zavrčí a posadí sa. Dlažba ho pod bosými chodidlami zastudí, tak ich zas rýchlo vtiahne pod paplón.

„Netuším, už som to prestal počítať.“ Vyplazí na neho Viki jazyk, otočí sa k zrkadlu a opäť sa venuje líčeniu. Dan si len znechutene povzdychne. Niežeby mu na to nemal čo povedať, naopak, ale nálada na pošťuchovanie mu chýba.

„Prečo si ma vlastne budil?“

„Ja len, že ak chceš ísť dnes do mesta mal by si už vstať.“ Dan zažmúri do okna, potom na hodiny. Naozaj, už je pol ôsmej. Začína sa stmievať. Konštatuje v duchu a nevie sa rozhodnúť či ho to prekvapuje alebo to čakal. Totiž, okamžite po návrate zo školy padol na posteľ s cieľom nezobudiť sa skôr ako v pondelok. Ideálne pri tej príležitosti zaspať jednu či dve hodiny. Hmm...môj plán na celý dnešný piatkový večer.

„Nikam nejdem. Musím dospať tú minulú noc, som skoro mŕtvy.“ Opäť vzdychne a len tak-tak odolá pokušeniu zvaliť sa do tých krásne vyhriatych perín.

„Veď to bola len jedna noc, to zvládneš!“ Hej, ale aj keby som celý týždeň pred tým bol, ako vzorný žiačik, v posteli najneskôr o ôsmej, tak by ma ten včerajšok dorazil rovnako. Des a hrôza.

„Nikam nejdem!“ Zopakuje už podráždene. A teraz sa do tých perín zvalí naozaj.

„Dobre, dobre.“ Zamrmle Viktor hľadiaci sústredene a nespokojne zároveň na svoj viac-menej už ženský obraz v zrkadle. „Inak asi si to ešte nepočul, ale ráno našli ďalšiu mŕtvolu.“

„Hm, tentoraz kde? Naposledy to bolo v centre, že?“ Zamyslí sa. Určite tam, bolo to štvrté telo a novinári už bili na poplach. Vlastne ich to doteraz neprešlo, radšej sa na správy ani nedívať. Ľudia sú už otrávený z tých ich stálych dohadov a nepotvrdených správ, ktoré postrádajú akýkoľvek oficiálny podtext. Polícia proste mlčí a na vyjadrenia je skúpa. Naisto sa vie asi len, že sa tie mŕtvoly fakt našli. Doteraz nekomentovali ani celkom jasný záver, ktorý by si z fotiek spravil každý blbec, a to vlkodlačiu totožnosť páchateľa. Tých ľudí by tak nedokázalo zriadiť nič iné a navyše sa vraždy vždy odohrávajú približne v mesačných intervaloch. Vždy okolo splnu.

„Yop, pred mesiacom tam, na záchodoch luxusnej reštaurácie.“ Nasadí si na hlavu hnedú parochňu s pôvabnými kučerami a roztomilou ofinkou. „Teraz si vrah vybral omnoho tichšie a pokojnejšie miesto. Alebo, lepšie povedané, si také vybrala jeho obeť. Skonal doma, v posteli a milovanú manželku, už vdovu, ležiacu iba niekoľko centimetrov od manžela to ani nezobudilo.“

„Fúúúha, to ju nepodozrievajú?“

„Ale čoby. Celá rodina obete, čiže všetci čo boli tú noc v dome, je ľudská.“

„Ale aj tak...“

„Nemysli si zas, tú ženu preverovali. No na ostatné vraždy má alibi.“

„Tento svet je načisto pošahaný.“ Zafilozofuje si po svojom Dan, ktorý neodtŕha oči od stropu. „A kde to telo teda našli?“

„V tej starej obytnej štvrti za parkom. Tam pri...“ Danovi po chrbte prebehne mráz. To hádam nie! V okamihu je opäť v sede a podozrievavo hľadí na kamaráta či si z neho nestrieľa. Ale prečo by aj? Viki predsa netuší, že som tade včera šiel a o tej potvore čo som stretol tiež nie... a do prdele!! Dôjde mu.

„Viem kde.“ Povie neprítomne. Naďalej sleduje Viktorov chrbát miznúci pod čiernymi šatami, no nevníma. Ak to čo ma sledovalo bol vlkodlak dosť dobre to mohol byť vrah! Viktor práve skončil s nakrucovaním sa pred zrkadlom a zo skrine vytiahne čiernu kabelku potiahnutú ružovou čipkou. Dokonale ladí s lodičkami a ostatnými doplnkami, kde aká žena by to tak nedokázala.

„Už musím ísť, tak zajtra.“ Ale čo dosť dobre, určite! „Si si istý, že nejdeš? Možno tam bude aj Lilian.“ Včera som mal teda poriadny kus šťastia.

„Počúvaš ma vôbec?“ Viktor len neveriacky zakrúti hlavou a tento krát sa má k odchodu naozaj. „Keby si si to rozmyslel, vystupujem tak kde každý piatok. Čau.“ Prehodí ešte a už za sebou zatvára.

„Čože, čo?!“ Preberie sa z tranzu Dan keď prúd slov definitívne utíchne a on náhle osamie. Ts! A že vraj kamarát, mohol sa aspoň rozlúčiť!

Povzdychne si. Asi je hlúposť premietať si ten včerajšok stále dookola. Nič som nevidel a hlavne som to prežil v zdraví. Siahne pod posteľ a vytiahne stade menší notebook. Nech na to furt nemyslím. Pohodlne sa usadí do tureckého sedu so zapínajúcim sa prístrojom na kolenách. Čo by som tak... už viem!

Internet, google, obrázky, heslo “mask“. Hm... mohol som to čakať. Samé halloweenske, benátske, šamanské či plynové masky, nejaké škrabošky a sem-tam niečo z filmu. Na žiadnej z nich ani náznak nejakého zobáku či čo to vlastne bolo. Prebehne celú stránku, potom ďalšiu a ďalšiu... Danovo odhodlanie opadáva. Nikde nič čo i len vzdialene podobné hľadanému kúsku. Po pár stránkach sa neobťažuje s pozorným prezeraním miniatúr obrázkov. Iba to scrollne až dole a klikne na “ďalší“. Ešte jednu stránku a kašlem na to... Počkať!! Vráti sa o pár obrázkov vyššie k tomu čo mu nečakane padol do oka. Biela pretiahnutá, na konci zakrivená maska vytŕča spod čierneho klobúka na hlave postavy zahalenej v plášti. Mám to!

Je to stará kresba upravená do elektronickej podoby. Pod ňou, Danovmu oku lahodiaci, názov “plague doctor´s mask“. Ďalej to pre neho nie je nič zložité. O chvíľku sa pred ním na monitore rozprestiera more textu od hora až dole. Morová maska, morová doktorská maska... ááá tu to máme!

Tieto lekárske masky sa používali v obdobiach kedy svet sužovali morové nákazy... blablabla... Zobák sa plnil rôznymi látkami, korením a bylinkami aby sa zabránilo infikovaniu doktora... k maskám už nič, oveľa viac sa článok zameriava na mor samotný. Dan sa oklepe a vypne ho. Pár fotiek mu úplne stačilo aby si urobil o chorobe predstavu. Otvorené nechá len vyobrazenie doktora. Zvláštne, možno keby som poznal meno kapely dávalo by to zmysel. Na tvári sa mu roztiahne široký úškrn. No i tak, pán profesor, čo za morbídnosti to, prosím vás, počúvate?