Studená, mokrá noc lezie pod kožu. Z neba sa valí voda, zdá sa, že len aby mohla zaplaviť ulice. Cesta sa vo svetle lámp vlhko leskne. Tmu, kam svetlá nedočiahnu, čas od času prečesnú reflektory okoloidúceho auta, z tieňa sa vynoria ladné krivky. No nik nezastane. Je chladná noc, všetci sa ponáhľajú domov, do tepla. Čas sa beznádejne vlečie, látka krátkeho kabátika premokla už dávno, spolu s ňou aj posledná cigareta vo vrecku. Dnešok sa zdá byť len stratou času a hazardom so životom. A predsa tam stojí naďalej. Pôvabné dievča so sandálmi na nohách odené len naľahko. Ľadové potôčiky dažďovej vody po jej nohách v silóne a tvári stekajú cícerkom.
Ženské telo opäť pohladia lúče svetla. Tento krát sa, po takom čase nečakane, ozve škripot štrku pod kolesami. Auto zastane. Okienko stiahne dole. Dievča sa s neskrývanou horlivosťou nakloní k šoférovi.
„Koľko máš rokov?“ Jeho tvár halí klobúk a tieň.
„Nebojte, už som mala osemnásť.“
„Klameš, ale to je jedno. Ja mám mladé mäsko rád. Nastúp!“ Hlas má hrdelný, takmer chrčivý.
„Čo by ste rád? Som drahá.“
„O peniaze sa neboj. Nastúp!“
...
„Žjoopva!“ Dievča vkĺzne dnu prvé a rozsvieti. „To je skvelý bejvák!“ Pohľadom hlce koženú pohovku, plazmovú telku, huňaté koberce,... Proste všetko čo k strešnému apartmánu o rozlohe menšieho rodinného domu patrí.
Chlapík len čosi zamrmle, a tak sa ona hodí na gauč a pomaly, zvodne si odopne jeden z podväzkov. Vodou nasiaknutý kúsok volánikovej látky kĺže dole, cez stehno, koleno, lýtko, členok až ho jediným ladným pohybom hodí na leštené parkety. Nasleduje druhá noha.
Chlap sa však len otočí a zmizne v niektorej z miestností. Dievča podráždene ckne, prevalí sa na brucho a vstane.
„Pôjdem nám naliať nejaké pitie!“ Zakričí. Na súhlas nečaká. Kuchyňu nájde rýchlo, obíde rozložitú linku a siahne po dvierkach chladničky. Zovšadiaľ sa blýskajú pochrómované povrchy. Na oslnivo čistej dlážke zanecháva dievča škaredé špinavé stopy mokrých nôh. Otvorí najväčšiu chladničku akú v živote videla a...
Zorničky sa jej desom zúžia. Ruka bezvládne klesne pozdĺž tela. Otvorí ústa v snahe niečo povedať, no slová zamierajú ešte skôr ako ich opustia. Telo ju odmieta poslúchať. Ohavnosť toho čo vidí ju paralyzuje účinnejšie ako poškodená miecha. Neschopná pohybu čaká kým jej mozog spracuje, pochopí tú demonštráciu obludnosti.
V mriežkovaných poličkách chladničky sú bez ladu a skladu natlačené ľudské ruky, nohy, torzá, hlavy s vypúlenými očami či bez nich aj beztvaré kusy mäsa. Naložené v niekoľkých nádobách, uprostred purpurovej telovej tekutiny, plávajú akési bledé predmety. Kde tu je možné spoznať prst, oko, ucho,...
Nepočula kroky, ale niečo jej povedalo aby sa od toho hnusu odtrhla. Posledné čo videla boli ruky, ako do výšky nad jej hlavu, dvíhajú ťažkú sekeru. Posledné čo cítila, bol strach.
...
Za pár dní, v opustenom strešnom apartmáne našla upratovačka len jeden pár podväzkov. Majiteľ bol preč, celá kuchyňa žiarila belosťou.
Walentine
V ruce žmoulal krajkový, rudý, natržený podvazek. Přiložil si ho k ústům a pak nasál jeho vůni jako lovecký pes.
Ještě stále voní jako ona.
Usmál se.
Utíkáš. Ne přede mnou, ale před sebou, i když si to nepřiznáš… Děsí tě to, čím se stáváš v mé přítomnosti. Jak ochotně podléháš všem zakázaným fyzickým choutkám. Subinko moje… Rozumím ti, ale ten démon přece nejsem já. Ten je v tobě, tak jak před ním chceš utéct?
Jsme jen spojeni stejným zlem, stejným chtíčem, Andreo.
Kdy to konečně pochopíš?
. . . .
„Vrátila ses. Opravdu jen kvůli podvazku?“
Černooký muž se odmlčel.
„Ale už cestou zpátky ti mohlo být jasné…“
Přešel do svůdného šepotu, naklonil se k Andree a pohladil ji po krku. Ucukla, a zachvěla se.
„…že místo toho, abych ti ten podvazek vrátil, tě donutím tu nechat i ten druhý...“
Ustoupil od hlavních dveří do bytu a gestem pozval dívku dál.
Dlouze se mu podívala do těch nádherných, krutých, černých očí.
Pochopila.
Ok a na záver len novú tému (pretože nestíham :D) a tou je: obraz
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára