Something...

... died in me yesterday! I can just hope that it was my naivety.

SONG

SecretS

SONG

the Witcher

Tehdy řekla věštkyňe zaklínači:

"Toto je moje rada: obuj boty železné a do ruky vezmi berlu taktéž železnou. Běž v železných botách na sám konec světa, cestu před sebou železnou holí ohledávej a vlastními slzami skápěj. Jdi ohňem a vodou, nezastavuj se, zpátky se neohlížej. Až prošlapeš železné podrážky, až odrěš železnou húl, až větrem a žárem vyschnou tvé oči tak, že již nebudou schopny ani slzu uronit, pak dospěješ na konec světa. Tam snad nalezneš to, co hledáš, to, co miluješ. Kdož ví."

Zaklínač tedy šel. Šel ohněm i vodou, za sebe se neohlížel. Než nevzal si železné boty ani berlu. Vzal jen svúj zaklínačský meč. Neposlechl slova věštkyně. A dobře učinil, poněvadž to byla mizerná věštkyňe.

Andrzej Sapkowski - Zaklínač III, Křest ohněm

Skica spred dvoch rokov keď som sa s Gwynbleiddom zoznámila po prvý krát :)

It is the power of imagination!

What keeps me sane enough.

Right now...

... I SHOULD be working on my english project RIGHT NOW. What can I say other than: LOL?

...

Song of autumn

somehow, this get under my skin

human(!)ity

ľudskosť

aká to neužitočná maska

pre zvieratá,

ktoré si ju ani nedokážu nasadiť

Can you give me an answer?

Vždy ma zaujímalo či fakt, že mám v ušiach a pere dokopy 9 dier (z čoho jedna má centimeter v priemere) a nosím výlučne čierny make-up a oblečenie dáva ľudom právo čumieť na mňa?

Just a Doll

Im blending...

...into those eyes

Oh, welll...

That's exactly how I felt a couple days ago once again.

btw, the author of the shot is an amazing artist, check out his other work, just click on the pict :)

ColorBlind 3.

Príliš čo dodať nemám, asi len, že sa konečne začne niečo poriadne diať. Warningom by som ešte nestrašila ale tak dajme tomu, že je v tom násilie a prvý, vcelku neškodný, slashový prvok (neteš sa Wal, riadny slash príde až o niečo neskôr :D). Možno ešte, že sa u mňa doma vyskytlo nové PC a tak mám tendenciu za ním sedieť a vraždiť príšery z Oblivionu až do rána. Čo možno povedie k menej častej aktualizácií blogu. Pardon, hold som nerd O_O

„Marigold!“ Neskoro. Bleskovo sa otočí, no jediné čo zbadal bol strieborný záblesk. Odraz Slnka od nalešteného povrchu kovu. Schmatne básnika za ramená. Ten, bledý ako stena s očami vyliezajúcimi z jamôk zviera svoj vlastný krk, s ktorého trčí strieborná šípka s čiernym perím. Napustená jedom. „Marigold?!“ Jeho priateľ sa mu zrúti pred očami. Namiesto jeho ramien kŕčovito zovrie vzduch. Jeho sluch aj cez bariéru strachu zachytí druhé zasvišťanie, navlas rovnaké ako pred okamihom. Niečo sa v ňom zlomí. Na smútenie bude čas neskôr. Tento krát nezaváha. Polobrat a výpad. Akoby mu meč sám skočil do hrsti.

„Cink!“ A otrávený hrot sa zabodne do snehu pred zaklínačovými nohami. Nablýskanou čepeľou meča krúži pred sebou, druhú ruku pomaly zasunie do váčku, pripevneného na opasku. Rozdrví v dlani niekoľko byliniek a nasype si ich do úst. Síce to nie je také účinné ako elixír, ale Geraltove zreničky sa roztiahnu až nakoniec pohltia všetku farbu jeho očí. Pokožka zbledne, žily vystúpia a dýchanie sa zrýchli. Droga prenikla do krvného obehu.

Čierne oči zakmitajú keď hľadajú medzi stromami niečo, čokoľvek, kohokoľvek... tieň! Sťa mačka skáčuci z holej vetvy dopadá na klzkú zem takmer nehlučne. Zaklínačovi teraz však nič neunikne. Zovrie rukoväť oboma rukami a vyhýbajúc sa kmeňom, preskakujúc krovie vyrazí za tmavou postavou. Tá kľučkuje pomedzi stromy rovnako, ak nie i obratnejšie. Lov vlka na jeleňa, no Geralt, našťastie, nie je bežec na krátku vzdialenosť.

Priskočí k nepriateľovi a celou silou sekne do výšky pása. Lenže naprázdno. Postava, celá zahalená do čiernej vyskočí, zachytí sa zaklínačových pliec a plynulým premetom sa prehupne za jeho chrbát. Geralt stihne tak tak z otočky odraziť útočiacu dýku, ktorá sa v rukách protivníka znenazdajky objavila. No ani nedokončí únik a už na neho ostrie miery zas. Zaklínačovi sa nedostáva možnosti útočiť, je zasypaný sériou nie silných, zato perfektne mierených výpadov dýkou. Krátke ostrie už neraz minulo nejakú z jeho tepien iba o vlások. Zbesilo sa točia v rezkom tanci ocele, obaja držiac vražedné tempo. I uprostred takéhoto súboja si ku Geraltovi nájde cestu istý pocit. A to, že pohyby predvádzané súperom už niekde videl. Možno nie v tej istej podobe či inak použité, no niet pochýb!

No Geralt je v nevýhode, pri takej rýchlosti a vytrvalosti protivníka je veľkosť i ťarcha jeho meča skôr prekážkou. Navyše na hrboľatej zemi posypanej klzkou nádielkou má problémy udržať sa na nohách, jeho pohyby sa menia na ťažkopádne. To sa však o sokovi nedá povedať, on sa aj na zmrznutej lesnej pôde hýbe s ľahkosťou a istotou lovca. Zaklínač vie, že musí konať kým mu stačia sily alebo skôr než vyprchajú účinky tých byliniek. Kde to len bol svedkom tých rán, úskokov?! Možno by mu to uľahčilo súboj keby sa mohol rozpamätať.

Odskočí od súpera a prv než sa k nemu stihne opäť priblížiť napriahne sa k mocnému úderu. K úderu, ktorý dokáže rozpoliť chlapa na dvoch menších. Čepeľ opäť so zasvišťaním pretne len chladný vzduch, no Geralt nič iné ani nečakal. Pôsobením zotrvačnosti prejde do rýchlej piruety. Ešte stále zvierajúc meč sformuje oboma rukami znamenie Aard. Nepriateľ sa na neho vrhne s novou silou a dýkou pripravenou to ukončiť. Namiesto toho s prekvapeným vyheknutím odletí po ochromujúcom údere magického znamenia ako handrová bábika. Narazí chrbtom o mohutný kmeň stromu, jeho zovretie ochabne, dýka zarachotí o kameň. Zaklínač neváha. Priskočí k odzbrojenému, na moment ochromenému nepriateľovi a pritisne mu ostrú čepeľ oceľového meča na hrdlo.

Muž má oviazané ústa aj nos. Cez hlavu pretiahnutá kapuca vrhá tieň na úzky pás holej pokožky. Do sklopených očí mu Geralt nevidí. Uväznenému do reči nie je buď pátra po úniku, ktorý by mu umožnil zachovať si hlavu na krku, alebo čaká na ortieľ smrti. Zaklínač sa ho nechystal zabiť... zatiaľ. Určite nie kým zistí či a ako môže pomôcť Marigoldovi. Na jazyk sa mu hrnie kopa otázok, no nakoniec sa zmiery s: „Čím sú tie šípky napustené?“ Iba s veľkou námahou udržuje svoj hlas pevný a ostrý ako britva.

„Hehe!“ Uchechtne sa spútaný pohŕdavo. Geraltovi z toho smiechu nabehnú zimomriavky po celom tele. V tom ochraptenom hlase spoznáva povedomé zafarbenie, tóny. „Obyčajné anestetikum. Neboj, ten tvoj trubadúr si pár hodín pospí, potom ho bude ešte nejakú chvíľku bolieť hlava, ale prežije.“ Geraltovi spadol tak ozrutánsky kameň zo srdca, že sa bál aby to nezačuli až v dedine. Nemihne však ani brvou, nechce to dať na sebe znať.

„Prečo si nás napadol?!“ V duchu si vynadá jedným s Yarpenových obľúbených slovných zvratov. Nedokáže síce rozpoznať s kým má to dočinenie, ale známosť hlasu ho núti do osobnejšej nôty.

„Musel som sa predsa presvedčiť, či reflexy slávneho bieleho vlka stále fungujú ako za mladých čias.“ Ten tón i úškrn skrytý pod maskou vytáčajú vlka až do nepríčetnosti. Podvedome pritlačí na čepeľ, muž na jej druhej strane zatají dych. Nadvihne bradu, Geraltovi sa tak naskytne pohľad do dôverne známych očí o nič ľudskejších než sú jeho vlastné. Muž prehovorí, tento raz bez jediného náznaku posmešku v hlase.

„Varujem ťa! Nepleť sa do toho čo sa bude diať v okolí panstva.“ Tlak na ostrie zarývajúce sa mu do mäsa vzrastie. Sykne bolesťou a priškrtene vydýchne. „Lebo po druhý krát v tých šípkach už nebude anestetikum!“ Vypľuje tie slová akoby sami o sebe boli jedovaté a zatlačí vlastnou váhou na meč. Donúti tak povoliť zaklínačov tlak a trochu ustúpiť ak ho nechce na mieste podrezať. Ten v šoku zmätene zaspätkuje. V tom okamihu sa uvoľnený sok vrhne dopredu.

Geralt strnie, neschopný pohybu. Dívajúc sa zblízka do tých očí, ako sa pomaly zatvárajú! Aj cez látku dokonale cíti, že sa ich pery spojili. Tak povedomé!

Zaleskne sa dýka. Geralt ani necíti bolesť pulzujúcu jeho krkom. Je preč.

Insane Fragility

The Moment

O_o

Why do people always ask me if I know what's the time, when they find me watching yaoi at 3:04 am?

Listen

iba preto, že Snovačka mi dnes pripomenula jeden skvelý opening

Salome

Landa je Landa...

...ale KRYL je KRYL

SALOME - songa

I would put my head on the silver tray for you!

...myth?

your heart was enslaved

with your first breath

freedom is just a...

I wish...

... behind my smile was more than whispering of autumn leaves.

ColorBlind 2.

Rozhodla som sa, že vám sem hodím ďalšiu kapitolku, i keď priznám sa, že po absencií komentárov pri prvom diely som mala chuť celú sériu proste vymazať :P Nenútim vás do písania komentov, chápem, ja keď nemám čo povedať tak tiež radšej mlčím, ale vezmite do úvahy, že vaše komentáre mi často dávajú silu pokračovať ;) Takže toto je kapitolka, tak trochu za trest a keď sa dočítate až na koniec, pochopíte prečo.

„Uf! Vonku je ale nečas, že by ani psa nevyhnal.“ Frfle Marigold zatiaľ čo si vyklepáva sneh z čižiem. „Vlastne sa mi nedostalo odpovede, čo ťa privádza sem, civilizácií za chrbát?“

„K odpovedi ma Vaša Ukecanosť akosi nepripustila. Ale neviem, čo ťa tak udivuje. Veď tá tvoja civilizácia vykántrila už takmer všetky potvory čo ju kedysi držali na uzde. V takomto zapadákove, obklopenom horami a hustým lesom, sa skôr nájde robota pre zaklínača než v preľudnenom meste.“

„I tak riekol zaklínač, i tak sa stalo...“ Básnik sa už aj načahuje za lutnou.

„Marigold, držme sa prózy podľa možnosti! Ja som ti už vyzradil čo tu pohľadávam, ale tvoje dôvody sú pre mňa záhadou. Prečo by umelec ako ty vymenil pohodlie mesta za... toto.“ Pohľadom preletí prevelice skromne zariadenú izbietku.

„No to vieš, moja duša prahla po prostej romantike dediny. Po červenolícich devách pracujúcich od úsvitu do mrku na poly. Po dreveničkách, chrániacich pred mrazmi iba natoľko aby ľudia k sebe mali pod duchnou blízko!“

„Marigold!“

„Tak dobre, ale prídeš o dych berúci umelecký zážitok.“

„Myslím, že s tým dokážem žiť.“ Uškrnie sa zaklínač.

„Ts! Ale to vieš, dneska je to všade samí bard, veršotepec či básnik. Minimálne sa za nich haldy diletantov vydávajú, no nie každý sa rozhodne svoje ušľachtilé umenie šíriť aj do takýchto... ehm... malebných malomiest.“ Jeho slová zas naberajú ten zvláštny rytmus tak typický pre balady. „A potom...ech.“ Zarazí sa zrazu ten ušľachtilý umelec.

„Áno? Počúvam, už to vyzeralo, že sa chystáš prestať vytáčať a povieš pravdu.“

„Ále nič veledôležité, len som sa rozhodol, že sa na nejakú chvíľu, dajme tomu do jari budem držať v ústraní. Foltestovy sa totižto akosi nepozdávalo, že princeznú Addu zahrňujem toľkou pozornosťou.“

„Hahaha!“ Geralt sa otriasol úprimným smiechom. „Nie len ja, ale ani ty si sa vôbec nezmenil Marigold! Si na vlas rovnaký a asi vždy budeš, chlipník. Starý Foltest urobil len dobre, keď ťa od dcéry odohnal kým bol ešte čas.“

„Práve naopak, nenašiel by sa nik iný, kto by skrotil tú jeho malú beštiu lepšie než majster remesla a znalec žien ako ja!“

„Ver mi, Marigold, ja som na jej skrotenie nepotreboval pražiadnu znalosť ženskej nátury , a i napriek tomu si dovolím pripísať zaň najväčšie zásluhy.“

„No dobre nechajme to. No napriek vylúčeniu z Temerského kráľovského dvora som nedopadol najhoršie. Miestne Knieža prejavilo nevídaný záujem o moje služby!“

„Tak my vysvetli prečo si ťa tento umením nadchnutý Knieža nedrží vo svojom sídle, ale platí ti izbu v hostinci?“

„Na to je odpoveď veľmi prostá môj drahý priateľu! Prebývam tu lebo som prejavil rovnaký, prípadne väčší, nevídaný záujem o dve pôvabné slečny, ktoré ako sa ukázalo sú jeho dcérami.“

„Si nepoučiteľný.“ Povzdychne Geralt. „Zajtra sa k tebe pridám, miestny šľachtic by mohol mať nejakú zaklínačskú robotu.“

„Nech sa páči.“

×××

Čerstvý ranný vzduch štípe v pľúcach, pod rúškou noci napadaný sneh praští pod nohami. Geralt s Marigoldom kráčajú vyšliapaným chodníčkom, ktorý sa teraz miestami stráca pod belostným popraškom. Idú mlčky, zaklínač zahĺbený do vlastných úvah a bardovi tak drkocú zuby, že sa nezmôže ani na slovko.

Sídlo miestneho šľachtica sa vypína nad údolím, nalepené na úbočí hory, dobrých pár kilometrov za dedinou.

„Prečo, sme si vlastne neosedlali Klepnu?“ Precedí Marigold pomedzi stisnuté pery potkýnajúc sa o každý výmoľ či koreň stromu.

„Mám ju odniekiaľ z južných kráľovstiev. Neznáša zimu veľmi dobre.“

„A ja ju vari znášam dobre?“ Rozhorčí sa Marigold. No Geralt nevenujúc priateľovým ponosom pozornosť sa náhle zastaví až do neho bard skoro vrazí.

„Ticho!“ Sykne zaklínač a rozhliadne sa naokolo. Doširoka otvorené oči upiera kamsi pomedzi stromy do hlbín lesa. On nezbadá nič zvláštne, no vie, že niekto pozoruje ich!

Zimný les je ponorený do ticha. Niečo šuchne v kroví! Geralt sa s päsťou zovretou okolo rukoväti meča prudko otočí tým smerom len aby zbadal zadné behy králika práve miznúce v nore. Vetvy stromov nad nimi zapraštia! Zaklínač trhne hlavou nahor. V húšti ihličnanov sa mihne ryšavý chvostík. Iba veverica. Povzdychne si, uvoľní zovretie dlane okolo meča a pomaly spustí ruku. Spojí viečka, do sveta tmy zvuky prenikajú ľahšie. Tichý les sa pre jeho uši mení na rušné miesto plné hmýriaceho sa života.

A vtedy to prišlo!

Len pre ujasnenie, Geralt s Addou (princeznou a dcérou kráľa Foltesta) nič sexuálne nemal (PC hru nepočítam, hovorím tu o knihe). Princezná sa narodila ako striga a on ju odčaroval ;)

ColorBlind 1.

Konečne som niečo spichla, že? ^__^ tak zase vám poskytnem možnosť nahliadnuť do mojej zvrátenej imaginácie. Mno, po pauze potrebujem naskočiť do starých koľají a táto poviedka mi v tom pomohla, zase som sa trochu rozpísala. Je to Fanfiction na Zaklínača, ale nebojte nejakú veľkú znalosť Sapkowského sveta nepotrebujete (nejaké info ak potrebné budem poskytovať na konci kapitol). Toto je viac menej len úvod, čiže nejaké vážnejšie varovanie to nepotrebuje (celá poviedka sa rozbieha dosť pomaly, pardon). Tak... sa už do toho pustite a nemárnite svoj čas čítaním týchto mojich kecov!

Deň sa chýli ku koncu. Pomedzi stromy presvitajú posledné lúče chladného severského Slnka. Tiene sa predlžujú, zver sa ukladá k spánku. Noc bude dlhá a mrazivá, plná číhania vyhladovaných dravcov. Žiaden tvor netuší koľko palcov snehu do rána pribudne, ani či sa ešte niekedy znova prebudí aby to zistil.

Meniacim sa lesom sa však nesie aj zvuk, ktorý sem nepatrí. Dupot konských kopýt či cingot železných cvokov. Osamelý jazdec po celodennom cvale sedí strnulo, no vzpriamene. Nechúli sa v sedle aj napriek chladu, čo štípe na holej pokožke a zarezáva sa až do špiku kostí.

Práve míňa vrcholec hory. Pred mužom a jeho kobylkou sa otvorí široký výhľad na dolinu, rozprestierajúcu sa hlboko pod nimi i na vysokánske hory týčiace sa všade navôkol. Cez túto skalnú bariéru už do doliny neprenikol ani lúč svetla. Malá dedinka, učupená v doline je ponorená v dokonalej temnote.

Kobylka zrazu znervóznie, začne hrabať predným kopýtkom, fŕkať a nahlas zaerdží až to vyplaší párik vtákov v neďalekom kroví.

„Ššš, to je v poriadku.“ Potľapká jazdec koňa po krku a poškriabe za ušami. „Pokojne Klepna.“ On sám ucítil na temene hlavy čísi pohľad, ak nie rovno hrotu šípu v natiahnutej tetive pripravenej vystreliť. Nebol to veru príjemný pocit, vedel, že ho niekto sleduje. Popohnal kobylku ďalej, začali sa čo raz viac ponárať do tieňa hôr.

×××

Do šera nízkych stropov dreveníc a roztekajúcich sa sviečok sa rozletia dvere. Štamgasti vytrhnutý z polnočnej letargie zo šomraním vrazia hlavu medzi nahrbené ramená keď ich na šijach pošteklí chladivý závan. Pritiahnu si, poväčšinou prázdne poháriky bližšie k telu, akoby ich mohli zahriať. Temná silueta sa pohne a ťažké dvere tresnú naspäť do pántov. Všetky oči sledujú neznámeho ako kráča k baru. Nie je miestny, to od tenkej koženej kazajky až po ozrutné mečiská na jeho chrbte prezrádza úplne všetko. No najviac pútajú zrak privandrovalcove belostné vlasy padajúce na ramená. Každý na neho pleští oči. Každý, až na krčmára. Zavalitý chlap sa plne venuje čisteniu korbeľa zásterou, ktorú donedávna isto používali na vytieranie podláh.

„Pivo.“ Hlas má chladný, chladnejší jak blizárd. Mnohým z neho naskočí husia koža. Krčmárovi sa zježia všetky chlpy dupkom, ale naďalej špiní veľký pohár zásterou.

„Jedno pivo.“ Ozve sa znova keď jeho objednávka zostala nevypočutá. Chlap však neprestane žmoliť okraje tej mastnej handry. Vrhne ustrašený pohľad vodavých očiek najskôr na rukoväť meča trčiacu nad ľavým plecom cudzinca, a potom na ostatných v krčme.

„No tak, myslel som...“ Začne pocestný po tretí krát, no už svoj ponos nedopovie.

„Mysli si čo chceš! Takým ako ty tu nenalievame!“ Taký, nech už bol akýkoľvek, nedal ani mrknutím oka najavo, že by niečo počul. Snáď len zabzučanie otravného komára.

„Krčmár, dobre ti radím, načapuj...“ Ignorancia vyvolala okamžitú reakciu pochrúmaného ega.

„Len mu ty nič neraď!“ Mladý, ako hora mohutný muž vyskočí na nohy jak keby mu pod zadkom horelo a už sa nebezpečne týči vedľa bielovlasého. „Si hluchý?! Prašivých mutantov ako si ty tu nechceme!“ Mladík sa významne zahľadí na krčmára. Ten v nerozhodnosti preskakuje pohľadom z jedného na druhého. Široké ramená dedinského chlapca mohli vzbudzovať rešpekt, no zo zvislých zreničiek neľudských očí vyžarovalo niečo čo donútilo krčmára strnulo uchopiť korbeľ. Keď pred cudzinca postaví napenený zlatavý mok, len úkosom vystrúha kajúcny výraz smerom k zúriacemu mladíkovi.

„Dosť!“ Skôr než sa vyprahnutý muž načiahol za chladivým nápojom pohár sa roztriešti o zem. Povestná posledná kvapka práve stiekla do štrbiny medzi doskami podlahy. Neznámi sa otočí k výtržníkovi. Ten sa víťazoslávne uškrnie, čoho by sa rozhodne vyvaroval keby vedel s kým má dočinenia. „Ja nie som tuto pán krčmár, ja sa z toho tvojho zazerania neposerem od strachu! Ber sa s tadeto, inak...“ Čo by sa stalo inak sa už zaklínač, ani nik iný nedozvedel pretože dvere putiky sa, našťastie pre mladíka, zase rozrazili. Dnu sa vovalí opantaný bujarou náladou i nemalým množstvo alkoholu chlapík vo fialovo tyrkysovom a s dlhým brkom na čapici.

„Geralt!“ Zareve tá nádhera ešte odo dverí. S úsmevom na opitej tvári sa preženie ako víchrica. Nevšímajúc si mŕtvolné ticho chytí starého priateľa žoviálne okolo ramien. „Čo ťa sem, u svätej Melitele, privádza?! Slávneho Geralta z Rivie! Sem? Na samotný koniec sveta? Tam kde sú ľady večné a dni krátke. Sem, musím poopraviť svoj omyl, nie na koniec sveta ale do samotnej zadnice...“

„Marigold, nepreháňaj a šetri si tú svoju kvetnatú mluvu pre niekoho, kto to bude považovať za zábavné.“

„Ako vidím, ešte stále postrádaš akýkoľvek cit pre umenie verbálneho prejavu.“

„Na druhú stranu viem oceniť umenie neverbálneho prejavu, tak čo keby si na chvíľu zmĺkol?“ Nastane pohoršené ticho. Kto je tento opovážlivec, ktorý sa bez obáv pustí do sporu so synom kniežaťa a dovolí si otvárať hubu na majstra Marigolda? No Marigold zrazu prepukne vo veselý smiech, nechávajúc tak všetkých v nemom úžase. Geralt sa len pousmeje.

„Vôbec si sa nezmenil priateľu. Poď, mám tu zaplatenú izbu, porozprávame sa tam. Hostinský! Prines nám džbán, ale čoby rovno tri džbány tvojej najlepšej medoviny!“

Keď sa päty oboch, barda i zaklínača, stratili na schodišti dole sa nikto neodvážil ešte dlho prehovoriť.

I'm back :)

Tak, po týždni zasneného sa potĺkania zvlnenou Toskánskou krajinou sa ocitám naspäť v šedivej realite. Slnkom zaliate zelené políčka nahradil betón a sklo mesta. Prežijem. Ostatne ako vždy.

Mám na krku spústu prúserov pretože Ich kann nicht Deutsch sprechen, história môjho rodného mesta je pre mňa stále hmlistá, integrovanie a derivovanie je pre mňa skôr magický trik než matematický postup a literatúru vcelku ovládam ale nie tie oblasti, ktoré by som mala... proste po mesiaci sladkého ničnerobenia sa na mňa sypú testy a ja som zrelá na psychiatriu.

Aaanyway, onedlho sa tu hádam objaví prvá kapitolka novej poviedky ;) už mám napísané 4 kapče takže na chvíľku mám vystarané. Dopíšem to keď študijný nápor trochu poľaví.

Tak teraz si aspoň užite pár fotiek z mojej dovči čo som už stihla upraviť vo photoshope :) (pre lepší náhľad kliknite na pict)

Holiday

Takže počnúc zajtrajškom (dneškom) sa na týždeň odmlčím... iste to bude ticho priam lahodiace uchu. See you soon :)

Farewell Depression...

... and HELLO!

Cigarette

It's NOT because it feels good...

... it's because it feels SO freaking amazing!

Take what you want!

J.H. Krchovský

Rozhodla som sa vás oboznámiť (tých ktorí by ho ešte nepoznali) s jedným z mojich obľúbených poetov :) Jeho ctené meno sa stalo titulom tohto článku a jeho tvorba obsahom. Snažila som sa pomedzi tú prehnitú pochmúrnosť poprepletať aj vtipné perličky Krchovského satyri. Prajem vám aby ste si jeho básne užili minimálne tak ako ja, no radšej sa v nich nehľadajte. Ešte by ste sa našli... ;)

JAK BUDE PO SMRTI? - TOBĚ DOST TĚŽCE...
není co závidět; netěš se, - těš se!
ale ne, duše má, čeho ses lekla
- očistce, mučení, plamenů pekla?
to je moc humánní, mírné a všední...
Jak bude po smrti? Tak jako před ní

PĚT KROKŮ VPŘED A ČTYŘI ZPĚT JDU PODÉL PLOTU
vítr mne rve a řve: Dál nechoď, nechoď dále!
- proč právě teď bůh seslal takovouto slotu
když spěchám stát se králem na maškarním bále?!

Ten svinský vítr! Kéž by aspoň chvíli nevál
dlaň tisknu k masce, jež tak bolestně mě vězní
a dál podzimní nocí kráčím na karneval
v té nejkrutější ze svých masek - totiž bez ní

NA VRATKÉ HLADINĚ PLUJÍ DVĚ LABUTĚ...
tu a tam (po tom všem...) strništěm škrábu tě
ty moje ubohá, rusalko bledá...
- ach, Leda s labutí! (S labutí - leda...)

ODEŠLA... INU CO, - LHAL BYCH, ŽE BREČÍM...
odešla s úsvitem (alespoň s něčím)
- po čtyřech odlezla k domovním dveřím...
že prý mi nevěří (a tomu věřím)
a že prý od včera (- lež v jednom kuse!)
neměla vůbec nic teplého v puse

SPÍM A SNY MÁM SAMÉ HNUSNÉ...
proč, když vedle sebe usnem
proč se nezdáš v mých snech ty?
denně křičím ze sna: Pojd' sem!
přesto vstávám sám a zpocen
s vlastní kůží za nehty...

JAK BYCH MĚL V PRDELI PÁLIVOU KAPII
pospíchám na pivo, už ať se napiji!
týden jsem nechlastal (aspoň ne "přes míru")
což mohlo ohrozit běžný řád vesmíru

DŮM VE TMĚ, V DOMĚ TMA, DŮM NA SAMOTĚ
a ve tmě já, a ve mně tma; sám v domě
na klíně chovám týden mrtvé kotě
- zemřelo steskem, asi dva dny po mně

POSLEDNÍ VEČEŘE
Jenom já a můj stín... - Zbylí dva v arše
gramofon vyhrává smuteční marše
a břehů nevidno, ani hor, natož měst...
poslední večeře (jednotné menu):
prsíčka holubic, obloha - ratolest
stylové prostředí, nelidské ceny

MÉ MILÉ JE DNES DVACET ČTYŘI
tak vytáhl jsem z kalhot úd
a napsal jsem si na žalud:
"Vše nejlepší Ti přeje Jiří!"
už zvoní zvonek, otevírám
se ztopořeným pohlavím
dvě pionýrky na mě zíraj
snad přišly pro sběr, co já vím...

Obvyklá směsice hnusu a lítosti
podobných kriplů jsem skolil už mnoho...
nicméně počkáme, kdo koho vykostí
já versus nový den... Schválně, kdo s koho

Co že jsem říkal? Nevím už
asi že bude dobře zase...
co jsem to hledal? Aha, nůž
co jsem to chtěl... Jo, podřezat se

PŘED NOEMOVOU ARCHOU ČEKÁM
na bytost hodnou nadčlověka
a čekám marně, to já vím
sám sebe s ženským pohlavím

MÉ „RÝMY“... – MOHU ZVÁT SVÉ BÁSNĚ SVÝMI?
já jsem je nepsal; já byl napsán jimi...

JAZYK MI LEZE Z ÚST A HLAVA SE MI TOČÍ
nemohu snést ten pohled, pohled vlastních očí
a stísňující, neodbytný pocit viny
– já nejsem já. A nejsem ani nikdo jiný

Nevím, v kterém sedím pajzlu
nevidím už přes své oči...
na thérové zídce hajzlu
kreslím velké srdce močí

Až tam půjdu do pětice
(zatím jsem byl čtyřikrát)
napíšu doprostřed srdce:
JÁ + JÁ že mám se rád

Má bestiální něho
chtěl jsem se zavřít
s tebou
do domu srdce mého
kde se sny o snech
ve spánku zdají...
zavřít se do něj
než strhnout ho dají...
do prázdných oken
jsem příliš zamilován
obehnán drátem
a skrz naskrz
podminován

ACH, ŽIVOT JE TAK TRAPNÝ, BOŽE
jak uprdnutí do soulože

Destiny

I knew THIS girl

she was like the dog

what BARKS,

but doesn't bite.

She HATED all this pink princess stuff

but loved to eat pink donuts

just so she can DESTROY that horrible colour!

She was talking one day

about DEMONS.

She believed that some people

have their own PERSONAL demon

who makes them act certain way.

The WAY they don't wanna be!

I think I loved her, in a way...

PS: true story

(please excuse my possible mistakes in text, the problem is that this is the way Im really talking, so Im not that cautious about grammar :P and for better wiev of the picture click on it ;))

Scream

Počujem rev
zakrývam si pred ním uši

chcem si ich vyrvať z lebky

leziem pod posteľ

...

potom si uvedomím,

že to kričím ja!

Lullaby

Pôvodne písané ako jednohubka, ale... Prepáčte, že takto zanedbávam blog, i keď... čo sa vám mám čo ospravedlňovať? Je to môj blog! Ak sa vám moja nepravidelnosť, dlhé odmlky nepáčia tak viete na čo slúži to krásne červené X v pravom hornom rohu!

V každom prípade, môj maturitný ročník sa už rozbehol a to vražedným tempom. Rozpracovaných mám viacero poviedok, nápadov, textov, ale nieto času a úprimne povedané ani chuti.

Tak si aspoň užite(?) toto kratšie dielko. Bolo písané na tému Lullaby :)

Zahalená v smutnej nehe, spomedzi pier sa žene derie tichá uspávanka. Tá pieseň, melódia, každučká nota, popretkávaná je neviditeľnými slzami. Uzlíček v jej náručí, ukolísaný matkiným hlasom a pravidelným dupotom konských kopýt spí pokojným spánkom neviniatok. Len občas pokrčí drobné čelíčko, keď chlad blížiacej sa zimy nakukne dnu. Zatiaľ si koč naďalej uháňa po kamennej ceste. Drevené kolesá podchvíľou sčeria hladinu mláky a popoženú farebnú loďku suchého listu po hladine.

Myslela som, že ja nedokážem dať dar života. A predsa. Kútiky úst sa slabunko roztiahnu v náznaku či v odvare z úsmevu. Splodený v hriechu, nikdy si nemal uzrieť svetlo tohto sveta. Napriek tomu ma už len to pomyslenie, že si napĺňa šťastím až po okraj.

Klepot kopýt o kamennú dlážku zaznieva vo väčších intervaloch, keď pár vraníkov plynule prejde do klusu až úplne zastaví. To stále sa predlžujúce ticho zviera ženino srdce každým okamihom silnejšie. Neodtŕhajúc zrak od svojho šťastia zíde po lakovaných schodíkoch a zastane pred vysokým mužom v uniforme. No syn kráľovninho milenca by na dvore dlho neprežil.

Vojak na ňu uprel oči v akomsi pokuse o chápavý pohľad, ale jeho tvár i naďalej mala masku kamenného výrazu. Keby jej kŕč žiaľu div nelámal rebrá, vzkypel by v nej hnev. Však pri pohľade do chlapcovej tváre nedokázala cítiť nič viac ako neskonalú lásku a ľútosť, nad jeho strateným osudom. Muž sledoval tento výjav bez pohnutia brvy. Kráľovná si synčeka naposledy privinula. Zanôtila posledné verše uspávanky. Na čelo mu vtisla posledný bozk v nádeji, že ho ochráni pred zlým a podala dieťatko načahujúcim sa rukám. S bolesťou v duši tam stála a hľadela na muža s jej pokladom v náručí, ktorý vysadá na koňa. Bezmocnosť ju zožierala zvnútra ako zhubný parazit keď pozorovala chrbát miznúci v diali.

Snáď s teba spravia dobrého vojaka.

Všetok ženin smútok sa rozlial a vpil do zamračenej oblohy, jediného svedka tejto tichej krádeže. A potom po kvapkách sa začal spúšťať na špinavú zem, haliac svet do šumu ľútosti. Jediné tie pokrivené pahýle holých stromov sa k plačúcemu nebu naťahovali, pokúšali sa ho utíšiť. No márne. Prietrž sĺz neustala ani keď k nej doľahla melódia uspávanky, ktorú kráľovná stále nosí na perách.

Moth

poletujú si na krídlách

jemne poprášených

pestrofarebnou bezstarostnosťou

nechajú sa unášať životom

neexistuje tma

bezmocný strach

tiché výkriky

žeravý hnev

bodavá závisť

nočná mora

odvracajúca sa

od svetla

ja?

...

cez toľkú temnotu nevidím ani do seba

Runing away

Headphones and cigarette

lighted up on the edge of reality...

run

Book disappearing in wet fog

rising from hot tea cup...

run

Autumn puddles sinking yellow boats

like windows to another worlds...

run if you can

nothing much to say

SONG

... just... bad mood

SevenSins

My Seven Deadly Sins:

Cigarettes

Chocolate

Bisexuality

Tequila

BDSM

Coffee

Slash/Yaoi

And now, my dear... *wicked smile*... tell me yours!

Vzývam ťa, krásne meno bacardi!

SEM

Jednohubky: Čierna Krabica

By Walentine

Ta černá krabice pro mě symbolizovala vše, co popírám a kým mi bylo dáno se stát. Utvářejí nás naše jizvy, strachy, slabosti - nikoli štěstí a radost. Ta černá krabice mě naplňovala strachem: až ji otevřu, budu muset čelit svým démonům? Uvidím jasně a přímo, před jak zrůdnou částí sebe sama jsem rezignoval?


Bohužel ne pouze strachem. Fascinace a vzrušení mnou někdy prokmitávalo a vibrovalo tak, že nebýt těch zásadních a dotěrných otázek o důsledcích, už dávno je víko odkopnuté.


Každý máme svá šílenství.


Začal jsem být frustrovaný, vzteklý a znechucený. Michal věděl přesně, jakou paseku mi svým dárkem v mých sladkých iluzích, záplatách na duši, udělá. Michal věděl. Sakra, jak já ho za to nenáviděl.


Zřejmě je něco pravdy na tom, že potlačovat svá pokušení je sebedestruktivní - že aby se člověk od něčeho očistil, potřebuje se tomu poddat, nechat to plynout jako proud vody z protržené hráze, vybuchnout do všech stran.


Povzdychl jsem si. Dávno bylo rozhodnuto, a já už proti sobě bojoval dlouho, příliš dlouho... Odmítl jsem svět, který se mě snažil vtlačit do přípustné formičky, a rozhodl se bojovat za svůj vlastní, který mě bude naplňovat spokojeností.


A tak jsem krabici otevřel, vytáhl koženou masku a pouta, a vydal se hledat svého Pána.

By Haru

„Dobrý deň. Tak čo pre mňa dneska máte?“

„Balík, poprosím vás, mohli by ste sa podpísali sem.“

„Iste, ale netuším čo by to mohlo byť. Nič som neobjednával, pokiaľ si spomínam.“

„Možno na vás len niekto myslí, alebo to môže byť niečo pre vašu novú spolubývajúcu." Poštár na neho lišiacky mrkne, to chlap podráždene ignoruje zatiaľ čo vracia podpísané papiere.

„No nič dovidenia.“

„Dovidenia.“ Zamrmle muž zamyslene a už aj za sebou zatresne dvere bytu. Chvíľku si neveľký nemalú krabicu obzerá keď na čiernom podklade zbadá adresu patológie... tam predsa robí moja bývalá! S istými pochybnosťami sa pustí do otvárania.

...

Vysvieteným laboratóriom sa nesie ženský hlas, veselo si pospevujúci.

In that black box

In that black box

S bujarou piesňou sa prepletajú ešte ďalšie zvuky. Chrčanie človeka s podrezaným hrdlom a napínanie popruhov na pitevnom stole.

I will send you

Head of your slut!

Takže pre dneska je to všetko, nemám dneska náladu na dlhé reči. Už len vyhlásim novú tému: Uspávanka.

A hotovo :)

Broken Rose

SONG

Drawings

SONG

Today I was looking thru my sketches
and I realized something.

None of mi pictures is smiling.

Personal Animal

SONG

in the darkest corner

in labyrinth of my mind is hidden

this creature, that beast... animal

behind bloodshot eyes is laughin

insanity

Shortbus

18+ a to ani nie tak môj článok, ale film o ktorom hovorím určite jo ;)

===>SONG<===

We all bear the scars
Yeah, we all feign a laugh
We all cry in the dark
Get cut off before we start

And as your first act begins
You realise they're all waiting
For a fall, for a flaw, for the end

And there's a path stained with tears
Could you talk to quiet my fears
Could you pull me aside
Just to acknowledge that I've tried

As your last breath begins
Contently take it in
Cause we all get it in
The end

And as your last breath begins
You find your demon's your best friend
And we all get it in
The end

Odhliadnuc od toho, že nejak takto vyzeral môj minulý piatok v meste... až na to, že Tartaros sa otriasal metalom, prevažná väčšina návštevníkov baru bola striktne odetá v čiernej, chlast tiekol prúdom a pá ďalších detailov... ehm, a že mi ten tar zavreli pred tým než som toho pôvabného francúza stihla pretiahnuť!... mno tak radšej naspäť k pôvodnej téme.

Shortbus, film, na ktorý existuje toľko názorov ako ľudí čo ho videli. Ja osobne ho absolútne milujem a to rozhodne nie kvôli početným erotickým scénam. Áno, myslím to vážne! Popravde keď som sa prvý krát pustila do pozerania Shortbusu, po pár minútach som to vypla s tým, že to nie je nič iné ako obyčajné porno s chabým pokusom o príbeh. ALE keďže mi bol tento film doporučený niekým koho názoru si cením skúsila som to znovu a som rada, že som tomu dala šancu :)

Shortbus som videla nikoľko krát a zakaždým tam nachádzam a uvedomujem si nové myšlienky. No dobre, možno ani nie tak myšlienky ako fakty o medziľudských vzťahoch a ľuďoch samotných. Po prvom zhliadnutí som si povedala ok, po druhom mi došlo, že sa z mnohým z filmu dokážem stotožniť a po treťom, že každý jeden človek na takýto film reaguje inak. Do veľkej miery záleží na tom aký ten človek je. Tento film nie je o hereckých výkonoch, hudbe ani scenári! (btw natočili ho tak, že nahnali skupinku hercov pod "jednu strechu" a potom natočili čo z toho vzniklo)

Niekto sa pred týmto filmom uzavrie, niekto sa naopak otvorí, ale v každom prípade neverím, že ak si ho neskúsite pozrieť bez predsudkov nič si z toho neodnesiete :)

MNE Shortbus pomohol uvedomiť si veľa vecí o mojej osobe a o tom ako neskonale úzko spätý je náš sexuálny život so všetkými ostatnými aspektami života.

Na obrázku je Justin Bond, chlapík čo naspieval songu čo ste si už isto vypočuli. Inak je to herec (tuším, že viac ako filmu sa venuje divadlu) a transvestita... teda aspoň myslím, že ešte stále. Čítala som totiž kadečo o tom, že sa chystá na operáciu a tak, ale to budú len fámy. Vo filme bol úplne, že rozkošný a to v tom zmysle, že som sa dosť posmiala na jeho pestrej palete výrazov a tak...

Lindsay Beamish, herečka, s Shortbuse hrala jednu z mojich obľúbených postáv. Severin bola taktiež na zožratie :) a rada by som vám to ďalším pictom (tento krát záberom s filmu) dokázala

Áno, vidíte dobre, má ho na vodítku ;P

A nakoniec, tento nevinne pôsobiaci mladý muž síce nie je práve môj typ, ale aj mne sa na jeho tváričku dívalo celkom dobre. Zahral ho Jay Brennen a treba podotknúť, že taktiež skladal všetku hudbu, ktorá v Shortbuse zaznieva.

Tak, to je odo mňa všetko. Na záver by som len chcela povedať, že už som si vypočula veľa názorov na toto dielko. Aj kladných aj záporných a mnohé od ľudí, ktorých si vážim. Záleží hlavne na vás s akej stránky to pojmete :)

I can't see thru glow of the city... nothing

under dark blue sky

the emptiness is filling me

in the middle of nowhere...

Hahaha

I wish

I'm just watching

people and their

pitiful night game of lights...

...or it's just me

not be able to see

to hear or sense

this symphony?

sometimes is just hard

to let beauty come in

By Walentine :)

Neskoro ale predsa :) textík od Walentine. Ono, asi keby to bol niekto iný asi by som to už nepublikovala, ale momentálne tie jednohubky bežia tak nejak vďaka nej :D

Krok. Krok. Listí praská jako suché kosti – a podzim hřbitovu přidává na kráse… Těžké jsou tlející vzpomínky mrtvých, šedé světlušky nad hroby, které smrtelníci nevidí. Těžké je nevyplakané nebe tesklivého podzimu.


Pokud je kostel místo, ve kterém člověk může být blíže Bohu, tak hřbitov vytváří cestu k tomu nespatřitelnému, co se skrývá za zánikem hmoty. Kolik lidí zde asi, díky své fascinaci sebezničením, odložilo své tělo?


Někdo o sebevraždě říká, že je to odvaha, jiný slabošství. Odvaha odporovat nejzákladnější touze svého těla a určit si svůj vlastní osud. Slabošství, nedostatek síly, trmácet se svým životem dál.


Často tu chodíval. Říkával, že proto, aby nezapomněl, že život je jen cesta ke Smrti. Dodnes mi zní v uších tón toho jeho „Setkáme se na hřbitově“ – to jsem vždycky věděl, že se chce zahalit do cigaretového kouře a opít nás tak, abychom mohli divočit do sytosti. Aby na chvíli odložil tíhu vědomí vlastní pomíjivosti.


Nemohl jsem vědět, že jeho poslední „Setkáme se…“ má jiný význam, než jaký jsem mu přikládal.


Krok. Krok. Listí praská jako suché kosti – hřbitov pro něj měl krásu v každém období… Těžké jsou palčivé vzpomínky živých, oči mých démonů v tmách. Těžké je ptát se, jak brzo složím své tělo vedle jeho.

Jednohubky: Cintorín

Takže prvá (relatívne) várka jednohubiek. Trochu ma mrzí, že Walentine sa doteraz neozvala a textík neposlala, ale asi na to má pádny dôvod. Keď tak jej jednohubku sem pridám neskôr. Som však rada, že aspoň niekto sa zapojil, a to Snovačka ;) za čo jej týmto ešte raz ďakujem. Osobne si myslím, že moja jednohubka za veľa nestojí O.o nemala som však inú inšpiráciu ani čas plodiť niečo nové... anyyyway enjoy :)

By Snovačka

Vysoké mříže zvětralé dechem času. Lhostejné náhrobky spící pod přikrývkou spadaného listí, krčící se v majestátním stínu přilehlého krematoria. Zchátralá prkna laviček. Zvlhlá. Opuštěná. Vznešené sochy kajícně zahleděné do země. Přízračné. Němé. Půvabné. To vše kolem dokola obehnáno chladným neprostupným kamenem…a uprostřed klid. Nesmrtelné, posvátné ticho, vydechované každým koutem soukromé knihovny Osudu.

Slunce putovalo stále výše napříč oblohou; místní vzduch však jakoby svými nenechavými prsty prohřát nedokázalo.

Ne docela.

Se zavřenýma očima se položila na záda do měkké trávy. Pod slunečníkem z dubových větví, prsty proplétajíc jemná stébla, skrze tenký závoj očních víček pozorovala hypnotickou hru světla a stínu na svém obličeji.

Přetočila se na bok a labužnicky vdechovala aroma chladem navlhlé půdy.

Kolik dalších v tuhle chvíli pod ní asi odpočívá?

Cinknutí čajového servisu, hřejivá náruč vůně teplého kakaa, šelest obracené stránky číslo sto šedesát... Ze spárů zasněné dřímoty jí probraly hlasy spletené nitkou hovoru a veselý smích.

„Snílku, dáš si ještě koláč?“

Již vsedě si urovnala pomačkaný lem bavlněné sukně a rukou v krajkové rukavičce se natáhla po nabízeném piknikovém talířku s moučníkem, za který úsměvem poděkovala.

Na spánek bude času ještě dost.

By Haru

I’m not strong enough

Like a moth

I fell for her cold beauty

…

Nedokázal som od nej odtrhnúť oči. Od jej tváre lemovanej blond vlasmi, ktoré ako vodopád padali na holé ramená. Túto hrivu krotila len čelenka s načechraným závojčekom. Ten akoby sa v závisti snažil za priehľadnou čipkou ukryť aspoň časť tej porcelánovej tváre. Pery sa v lesku sviečok leskli načierno a pootvorené predstavovali priam neodolateľné pokušenie. Obnažený dekolt a ramená priam belostne žiarili, spolu s tmavou líniou výstrihu tvorili srdce. Pohyby jej rúk v saténových rukavičkách pripomínali vzlet čiernych labutí rovnako ako telo zahalené do gotickej nádhery šiat.

Napila sa. V pohári sa roztancovalo červené víno. A keď pokladala štíhly pohár naspäť na ebenový stolík neozvalo sa ani to najtichšie cinknutie. Zadívam sa na tmavý obtlačok jej pier na okraji pohára. Keď zdvihnem zrak stretnem sa z jej pohľadom. A to bol okamih, keď som si uvedomil, že som beznádejne stratený.

Len horúčava sálajúca z jej nahého tela ma vždy, znova a znova presviedčala, že je skutočnou bytosťou z mäsa a kostí. Ovinula okolo mňa ruky a nechtami si ma označkovala. Každým vzdychom si ma k sebe pútala pevnejšie. A potom...

Neodišla, ale ani nezostala. Jej neprítomnosť mi drásala srdce, no prítomnosť neprinášala žiadne uspokojenie. Mohla mi dať všetko len to jediné nie. Veď ako by niekto, koho srdce chladom už dávno puklo a zmrzlo mohol milovať? Navyše, také zlomené srdce, je veľmi nákazlivou chorobou.

…

I just couldn‘t see

Through veil of cobwebs

That graveyard of broken hearts in her eyes

Toť vše, aspoň teda pre dnešok, a potom ešte by som rada vyhlásila novú tému, na budúci týždeň, čiže ak by sa niekto rád pridal len smelo do toho. Takže tento týždeň som mala tému vyberať ja, ale keďže Walentine sa už o niečom prekecla a mne sa nechce vymýšľať nič iné... mnooo... nová téma je proste: Čierna krabica
Tak, vyložte si to ako chcete a ak by sa vám do toho chcelo... môj mail nájdete uvedený vyššie ;)