
nedeľa 8. augusta 2010
piatok 6. augusta 2010
Jednohubky: Kostol
„Říká se, že ten kostel obývá anděl.
Anděl Véniel…“
Pršelo.
Kapky se rozbíjely navzájem, aby se pak na zemi mohly znova spojit. Země vsakovala extázi vody, a i stromy se ukláněly moci nebes…
Bosá žena utíkala deštěm. Rozevřela rozbité dveře zchátralého, vykradeného kostela, a vběhla dovnitř.
Stopy v prachu.
Rozbité tváře soch.
Zapomenuté modlitby.
Stíny.
„Celá ta staletí…
Kde jsi byl?
Kam jsi šel?
Celá ta staletí
jsem tě hledala.“
Obličej ženy začalo zvolna ozařovat měkké světlo.
„Čekal jsem na tebe… Musel jsem počkat, než budeš připravená se mnou jít.“
Ze tmy zazářily tmavé, šedomodré oči podobné severním hvězdám, a pak stíny začaly ustupovat
přízraku tváře. Nehmotné, nebeské. Všechny její rysy jako by byly utkány ze světla.
Usmívala se.
„Zapršíš.“
A slzy ženy začaly tiše kapat na podlahu kostela.
Anděl zářil jasněji a jasněji, až božské světlo zaplnilo celou budovu. Postupně se objevila nejen tvář,
ale i tělo… Jeho úsměv zářil věčností.
Nabídl ženě dlaň. Teď už spolu můžou být navždy.
„Odpusť...“
Žena ruku stiskla.
Přestalo pršet.
poviedka odo mňa, Haru:
Nebo zahltia ťažké mračná, hroziace každým okamihom zhodiť oblohu. Vykrivené pahýle stromov sa k nim naťahujú, v úpornej snahe nebeskú klenbu podoprieť. Dosadajú na ne lačné krkavce a tlačia ich svojou váhou dole. Ľahúčko sa znáša na premrznutú mŕtvu pôdu prvá belostná ratolesť. Onedlho jej sestričky naplnia celý svet.
„Pane, tu nemôžete spať!“ Muž schúlený na lavičke zmätene zdvihne opileckým spánkom opantaný zrak. Mladý kňaz pustí jeho rameno a poodstúpi. Chlap zažmúri do šera sviečok.
„Vonku mrzne.“
„Toto nie je nocľaháreň!“ Rozhorčí sa svätý muž.
„Ale ja tu bývam.“ Kňaz si nervózne uvoľní kolárik. Toto mu ešte chýbalo, prevráti v duchu oči. Opilci narobia vždy len bodrel, doslova odpudzujú ostatných ľudí.
„Prosím vás, ste v kostole. Tu býva iba náš Pán!“
„Pre mňa je to jediný domov.“ Protestuje aj naďalej špinavý vandrák. Posadí sa na drevenej lavici a odpije si z ťapky, ktorú vytiahne spod mokrého kabáta.
„Nenúťte ma aby som vás stadeto vyhodil!“ Zvýši kňaz podráždene hlas. Ale postarší muž so zarastenou tvárou už nereaguje. Skelné oči upiera kamsi za oltár, snáď na kríž či zaň. A v tom pohľade je toľko smútku, akoby jeho rieka tečúca do mužovej mysle bola nekonečná. Opäť si usrkne z ťapky.
„A dosť!“ Kňaz ho schytí pod pazuchy a zúrivo ho odtiahne k východu. Celý brunátny v tvári sotí chlapa zo schodov, ktoré vedú k obrovskému lomenému portálu. Bezdomovec sa zapotáca a skotúľa až dole, na chodník pokrytý jemným popraškom panenského snehu.
„A už sem viac nelez!“ Drevené vráta sa zabuchnú a zamknú na dva krát. Sochy anjelov sa bezmocne prizerajú, bielym mramorom otrasie žiaľ.
Muž sa ako tak pozviecha na nohy, opráši si deravé nohavice keď tu zbadá elegantného pána. Stojí vo svetle lampy, klobúk i plecia mu pomaly zapadajú vločkami. Spod teplého kabáta trčia nohavice dobre padnúceho obleku. Čierne lakovky sa v pouličnom osvetlení len tak blyštia. Príjemne sa usmeje.
„Zdravím ťa, kolega. Ako pozerám, kšefty sa poslednou dobou príliš nedaria.“
„Pravda, pravda. Vy však evidentne prosperujete.“ Pritaká trhan.
„Nuž, časy sú už raz také a ľudia...“
„Ľudia sú ľudia, nič im nemám za zlé.“
„Práve vás vyhodili z vášho vlastného domu.“
„Do sŕdc im napadal sneh. Verím, že raz pookrejú, ale teraz sú chladné.“
„Skôr priveľmi rozpálené!“ Uchechtne sa elegán.
„Nech je ako chce, mám ich rád. Ale pán kolega, nechceli by ste mňa, chudáka, pozvať na kávičku?“
„Ach! Kde sa to podelo moje vychovanie? Samozrejme, milerád!“ Chytí svojho kolegu familiárne okolo ramien. A tak dvaja páni spoločne odkráčajú chumelicou, nájsť nejakú príjemnú kaviarničku.
A na záver ešte nová téma. Všetci, ktorý by sa chceli pridať píšte a posielajte až do budúceho štvrtka (resp. piatka ráno). No a téma na tento týždeň znie: "Bubon"... tento krát som ju vymýšľala ja a je jedno o aký bubon sa jedná, to je kompletne na Vás :) vymyslite čo len budete chcieť- čakám na Vaše príspevky!
štvrtok 5. augusta 2010
Spln, Strach a Sex: 7. časť
Vyslobodenie prichádza v podobe zazvonenia. Tento krát však celkom atypicky zazvonenia na začiatok hodiny.
„Bež na vyučovanie.“ Kývne profesor hlavou jednému zo svojich väzňov, Viktorovi a viac pozornosti mu odmietne venovať. Ten bleskovo zmizne za rohom celý šťastný, že sa vyhol problémom. No i tak ešte stihne vrhnúť rýchli sústrastný pohľad po kamarátovi. Na, po prestávke zrazu, vyľudnenej chodbe zostanú v ťaživom tichu stáť len študent a jeho profesor. Spoza zavretých dverí sem tlmene, akoby z iného sveta, dolieha všeobecný šum žiakov utíchajúci len zriedka a zvýšený hlas vyučujúceho. No tu, na prázdnej školskej chodbe je situácia diametrálne odlišná. Obaja vedia kto má navrch. Obaja vedia prečo. Ale potom prečo stále mlčí? Rozhodne pôsobí ako typ čo si vie toho kto mu leží v žalúdku podať. Stavím sa, že veľmi nepríjemným spôsobom a s krutým pôžitkom. Ale on tam zatiaľ iba zamyslene postáva, s rukami vrazenými vo vreckách a premeriava si ma od hlavy k pätám... Danovi po chrbte prebehne mráz.
Nový učiteľ si celkom nečakane trpiteľsky povzdychne. Do tváre mu spadne uvoľnený tmavý prameň a, i keď len na okamih, sa do jeho rysov vkradne únava. Únava, ktorá sa k takej mladej tvári ani v najmenšom nehodí. Omnoho častejšie sa však usadzuje na tvárach ľudí starých a životom veľmi preveľmi znavených.
„Ja hlupák som si myslel, že na škole budem mať pokoj.“ Akoby s námahou sa odpichne od rámu dverí, ktoré ho až doteraz držali na nohách. „No poď, tu sa mi vážne nič riešiť nechce. Navyše... no nič, ideme.“
Dan sa už-už chystá otvoriť ústa a namietať. Musím predsa na hodinu... ee... matematiky? Asi, ono je to koniec-koncov jedno. Ale našťastie sa včas zarazí, veď by mu to nebolo nič platné. Len by všetko zhoršil. Nech je akokoľvek hubatý či drzí chápe, že v tomto prípade musí jednoducho stiahnuť chvost medzi nohy. Čo je v jeho prípade scenár vskutku neobvyklí. So zvesenou hlavou nemo nasleduje profesora. Ten medzičasom vykročí chodbou ku schodisku.
...
Dan, nemožno povedať, že bez záujmu, obzerá osamelý obraz, zavesený na inak holých stenách kabinetu. V každom prípade nič iné, okrem jednej skrinky, si novopečený pedagóg do svojho nedávno nadobudnutého kráľovstva ešte nasťahovať nestihol.
Obraz je možno trochu silné slovo pre starý plagát za plexisklom, ale čo na tom záleží. Danovi by sa nepozdával ani keby bol ledabolo nalepený lepiacou páskou na stenu. Lesklý papier je celý čierny, dole pár bielych slov a čísel, ktoré oznamujú, že túto kapelu nájdete každý piatok po desiatej v podniku BlackJackie. Názov skupiny nikde, no uprostred sa skvie, rovnako ako písmo naspodku, bielou vyvedená celkom jednoduchá, preto o nič menej podivná, kresba.
Lebka?... Nie, maska! Diery pre oči na tmavom podklade, napriek realite, priam svietia. Fakt, že to celé tvorí negatív však nie je zďaleka to najzvláštnejšie. Vyobrazená maska by svojmu prípadnému nositeľovi zakrývala celú tvár. Povrch má, aspoň sa tak zdá, perfektne hladký a prostý akýchkoľvek ozdobných ornamentov či znakov. A v čom je iná? Tam kde by každý čakal vyklenutý nos a naznačené pery, do priestoru čnie neprirodzene predĺžená, na konci zakrivená časť. Zo všetkého najviac to pripomína zobák nejakého vtáka. Havrana.
Teda, nieže by sa Danovi plagát nepozdával. Vlastne keby evidentne nebol spred niekoľkých rokov pravdepodobne by sa na nejaký ten koncert vybral. A ak by to chlapcom znelo dobre prečo si nevziať plagát a nevylepiť doma, no nie? Lenže ako k tomu dospelý, vyštudovaný chlap príde? Prehrabať krámy zo strednej, vytiahnuť práve tento kus spomienok a vycapiť si to na pracovisku? Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu sa mi to raz nezdá.
„Tááák.“ Zatiahne, skôr pre seba, profesor a obkročmo sa usadí na jedinom kuse nábytku. Na malom sekretáriku. „Otvor, prosím ťa, okno.“ Prehodí, akoby mimochodom Danovým smerom, zatiaľ čo sa prehrabuje v útrobách tej mnohoúčelovej skrinky. Študent neprotestuje a poslušne sa odoberie k oknu. Ešte sa ani nenatiahne po kľučke a už mu do nosa udrie pach cigaretového dymu.
„Viete vy vôbec, že na školskom pozemku a duplom v budove je fajčenie zakázané?!“ Zaprská Dan jedovato cez plece. Ten chlap je tu prvý deň a už si úplne pokojne vyfukuje dokonalé dymové krúžky rovno v kabinete...! Pri pohľade na “toho chlapa“ pohodlne rozvaleného s cigaretou v jednej a pohárikom čohosi príšerne zeleného v druhej ruke, je Danovi normálne do plaču. Ja mám na cvokov skrátka šťastie!
„A ty, že uspokojovanie sexuálnych potrieb na verejnosti je sprostý exhibicionizmus, za ktorý sa prinajmenšom rozdávajú pokuty?“ Spod podvihnutého obočia sa na nezletilého kvázi exhibicionistu upiera pár posmešných očí. Ten aj napriek tomu zaryto mlčí a pohľad vzdorovito opätuje. Čím to, že sa zas cítim ako améba pod mikroskopom?! Profesor však tento krát na dlhé očné súboje náladu nemá. Odvráti sa a na ex do seba kopne bezmála dva deci toho zeleného svinstva. Nie je ťažké uhádať prečo, sa potom nezatvári práve nadšene. Vystrie sa, zakloní hlavu, tylom sa oprie o stenu a potiahne s cigarety. Prázdny, tým pádom nepotrebný, pohár má stále v ruke. Drží ho len jemne, bruškami prstov objíma jeho okraj, na ktorom zostal zachytený zreteľný otisk pier...
„Dobre, mladý.“ Prehovorí, no oči sa neobťažuje otvoriť. „Som síce váš nový triedny, ale nepociťujem potrebu prehnane sa starať a nedajbože vychovávať čosi také staré ako ste vy. Už len preto, že by ste sa mi na to zvysoka vieš čo. A potom nemám veľa dôvodov (hlavne žiadny pádny) robiť ti nejaké naschvály, problémy atakďalej.“ Odmlčí sa aby si pľúca opäť naplnil nikotínovým dymom. „Môžeme sa dohodnúť. Ostatne inokade cesta nevedie. Ty sa budeš v mojej prítomnosti chovať slušne, nebudeš tropiť žiadne koniny, ktoré by som musel riešiť a ja ti dám na oplátku pokoj. Fér, nie?“ Zakončí svoj prejav a vyhasínajúci ohorok típne do popolníka doteraz schovaného v sekretári. Mám na výber? Veď z toho vlastne vyviaznem bez nejakého prúseru tak čo mi vadí?
„Súhlasím.“
„Fajn, to znamená, zbohom.“
„Ešte by som sa rád...“
„Vypadni!“ ... spýtal na váš plagát... Dan neodolá a pri odchode s celej sily tresne dverami. Nech mu to z tej skurvenej steny aj zletí!!!
pondelok 2. augusta 2010
Yo way yo
Vyo Way Rah
Jerhume Brunnen-G
We fighters will win or die
Forever we are Brunnen-G
piatok 30. júla 2010
Spln, Strach a Sex: 6. časť
Prvá hodina biológie s novým profesorom prebehla vcelku pokojne. Prinajmenšom bez nejakých väčších protestov. Nakoniec, prečo aj? Ich bývalá učiteľka bola síce milá a všeobecne obľúbená ale nahradil ju mladý a sympatický muž. Ženskej polovičke triedy sa táto zmena pozdáva až priveľmi a tá mužská, povedzme s jednou výnimkou, proti nej tiež nič zásadného nemá.
Chlap je to, ako na pohľad, tak i keď otvorí ústa, normálny. Žiadny svalnatý manekýn, ktorého tak do výkladu postaviť, ale predsa len kus chlapa. Inteligentný, mierne cinický, v zásade zásadový, no na jeho hodinách sa z hromád povinností rozhodne nezbláznite. Tak približne takáto predstava sa usadila v hlavách väčšiny študentov. Ostatný sa utvorením vlastného názoru v prvom prípade nezapodievali a v druhom... je tu predsa Dan.
Ten soptil celú hodinu. Samozrejme, si na svoj vehementný protest trúfal iba v bezpečí vlastnej hlavy. Z triedy vyrazí, rýchlim, energickým, priamo agresívnym krokom, okamžite po zazvonení. Nevie ani na koho je viac naštvaný, či na seba, alebo ich nového profesora, ktorý za to v konečnom dôsledku nemôže. A môže! Do prdele! Nemá mať taký uhrančivý pohľad! Netuší kam ide, vie iba jedno. To miesto musí byť čo najďalej od toho prekliateho chlapa! Ideálne nejaký pub kde mu lacno nalejú aj ráno.
„Dan!“ Skrz hučanie hnevu k jeho ušiam doľahne zdanlivo vzdialené volanie. „Dan! Stoj!“ Automaticky sa zastaví a ohliadne cez rameno. S triedy za ním vybehol prekvapený Viktor.
„Kam ideš?“ Vyrazí zo seba zadychčane priateľ keď ho dobehne. „Mohol by si mať problémy, už i tak máš vymeškaných hodín viac ako... no veľa.“
„Koľká starostlivosť! O čo ti ide?“ Zavrčí na neho Dan. Ak sa chce Viki hrať na zodpovedného otecka, no skôr mamičku, prosím, ale mňa nech z toho vynechá!
„Chceš celé leto chodiť na doučovanie, lebo ťa nepripustia k skúške a maturovať v septembri?“ Vypľuje na neho stále chytajúc dych. „Neser! Niečo si sľúbil!“ Jasné! Tak preto ten záujem. Ten náš dohodnutý letný výlet. Takmer by som zabudol. Pri tomto náhlom pochopení sa Danove pery zvlnia v jemnom úsmeve. Dokonale úprimnom, bez kúska irónie. Je to úsmev pre neho veľmi neobvyklí. Zúrivosť s akou rozrazil úbohé dvere triedy z neho pozvoľna padá. Príliš často zabúdam kým sa tento, prehnane premúdrený, odo mňa o hlavu nižší, stále optimistický už mladý muž, stáva vo voľnom čase.
„Teoreticky som to sľúbil Viktórií...“ Skúsi to Dan ešte.
„Nech ti ani nenapadne vykrútiť sa z toho Danmon Alche, inak...!“ Nedokončenú vyhrážku nechá visieť vo vzduchu medzi nimi a v typicky ženskom geste si založí ruky v bok. Nad týmto obrázkom sa Danov úsmev iba rozšíri. Áno, v takýchto okamihoch Viki vážne pripomína zo všetkého najviac rozzúrenú matku alebo priateľku...
„Kamže páni?“ O rám dverí sa ležérne, s rukami vo vreckách sivých nohavíc, opiera istý Lorence Cott, ich nový triedny profesor. Prívetivosť, ktorú predvádzal na hodine by ste teraz z jeho výrazu vyčítali len ťažko. Ostatne ako čokoľvek. Ten chlap sa už zase proste netvári! Napadne Danovy. „Nemám dojem, že by vyučovanie končilo takto skoro.“ Slová mu lenivo splývajú z úst, dvojicu uprostred chodby sleduje bez záujmu. Človek len čaká kedy neznámo odkiaľ vytiahne cígo a zapáli si. Ale akoby na niečo čakal... Blysne Danovi hlavou. Sakra! Na odpoveď! Mrkne po Viktorovi, no ten sa k ničomu nemá.
„Na malú prechádzku.“ Zaimprovizuje nepresvedčivo, ba s úsmevom Dan. Ono to vlastne ani presvedčivé byť nemusí. Je jedno kam chcel ísť či neísť, dôležité je, že ho pri tom prichytili. S triedy sa pomaly začínajú trúsiť ich spolužiaci.
„Aha, nechceli by ste sa teda chlapci prejsť do môjho kabinetu?“ Spýtavo nadvihne jedno obočie v zľahka výsmešnom geste. „Asi totiž bude nutné aby som vám dvom znova prečítal školský poriadok. Je to síce nechutná formalita nanútená každému triednemu profesorovi. Čo už, keď ho nie ste schopný rešpektovať ani jeden deň.“ Mladíci si vymenia nechápavé pohľady. Aspoň, že v tom nie som sám.
„Každý odchod ste povinný hlásiť mne.“ Objasní obom študentom s neskrývanou škodoradosťou. Ruch na chodbe je stále hektickejší, priestory sa pomaly plnia žiakmi. Zvláštna trojka zostáva však nepovšimnutá. „Ako náhle opustíte budovu školy bez môjho vedomia, mimochodom tým pádom aj čistého svedomia, budete to mať v karte ako porušenie pravidiel školy. To pri prijímaní na vysokú nečítajú profesori práve s obľubou.“ Maska z jeho tváre zmizne definitívne, ten vlčí úškrn ju rozbil. Dan sa mu pátravo zahľadí do očí. Snáď aby našiel aspoň náznak klamstva. Neodvažujem sa ani dýchať keď hľadím do toho lepkavého jantáru. Je to ako včera...
„Ako chlapci, stále tak túžite po prechádzke?“ Je vôbec možné aby bol profesor, čo má učiť decká o kytičkách a včeličkách taká mrcha?! Iné slovo sa pri takejto otvorenej provokácií ani užiť nedalo. Hlavne keď obe strany vedia, že tí provokovaní sú absolútne bezradní. Hocijaký pokus o obranu či útok by poškodili iba ich. Jednoducho mrcha chlap!
streda 28. júla 2010
Jednohubky, alebo o čo ide?
utorok 27. júla 2010
Dnešný deň
piatok 23. júla 2010
Spln, Strach a Sex: 5. časť
„Nazdar chlape!“ Na Danovo rameno dopadne ťažká dlaň. Teda, dlaň samotná nie je o nič ťažšia než obvykle. To len on je omnoho ubolenejší. Navyše je majiteľovi tej ruky zjavne úplne ukradnuté, že sa tu Dan snaží dospať po veľmi náročnej noci. A ostatným spolužiakom vlastne tiež.
„Hm!“ Vypraví zo seba ponocujúci, je nutno podotknúť, že so značnou námahou, namiesto odpovede.
„Aleale, čo tak otrávene?“ Načakajúc na odpoveď, prisadne si Danov spolužiak, spolubývajúci a dlhoročný priateľ, k nemu do lavice. „Pôvodne som chcel povedať sorry. Kvôli tomu včerajšku, ale vzhľadom na to, že si do rána nedokazil typujem...“
„Neviem čo typuješ a radšej to ani nechcem vedieť ale to ospravedlnenie je namieste, pako!“
„Jejda.“ Stihne iba hlesnúť a už sa na neho valí neľútostný Danov hnev.
„Vďaka tebe som prišiel o mobil a bol som vyhodený nahý na chodbu v paneláku, kde býva jedna stará babka za druhou!“
„Ehm,...“
„Oblečenie som si zbieral na trávniku pod Lilianiným balkónom a ver mi, že ešte nebolo tak neskoro aby v tej slušnej štvrti všetci spali!“
„Smel by som podotknúť...?“
„Nie, Viktor, nesmel by si podotknúť absolútne nič! Kvôli tebe stál celý včerajší večer za...!“
„Hej, Hej. Brzdi!“ Za čo celý včerajší večer stál sa Viktor evidentne nechce dozvedieť. „Nebol si to náhodou ty kto povedal “počkajte chvíľku na mňa, len si odbehnem rozísť sa s Lil a prídem, to nepotrvá“? Haaa?“
„To síce áno, ale...“
„Ale čo?“
„Proste som si to rozmyslel! Som len chlap a ona mi otvorila v tej krátkej nočnej košieľke... no to je jedno! V každom prípade zavolať, a ako prvú vetu do telefónu afektovane zarevať “kde trčíš? Už si dal tej kráve kopačky“ nie je práve známkou inteligencie!“
„Nepopieram, že čo-to sme v sebe už mali a musím priznať, že nevyvrtnúť si v tých pekelných topánkach členok mi dávalo značne zabrať, ale prečo za teba ženská dvíha telefón?“
„No proste to mala v danom momente k mojim nohaviciam bližšie než ja!“ Už vážne nahnevane kričí Dan a je mu plne ukradnuté, že v triede rozhodne nie sú sami. Pár chvíľ na seba ešte obaja bojovne zazerajú, ale je jasné, že hádka je u konca. Dan je príliš unavený a Viktor to jednoducho nemá v povahe. Rýpať a otravovať, to áno, ale na krik a hnev si nikdy nepotrpí. Vlastne má pomerne mierumilovnú náturu.
„Dobre, dobre.“ Zdvihne Viktor ruky na znak kapitulácie. „Kde si potom trčal celú noc?“
„Myslíš potom, čo mi len o kúsok unikol sex, s napriek všetkému, atraktívnou mladou dámou? Potom čo táto dáma tresla s mojím mobilom o stenu, vyhádzala všetko...“
„Nechaj si to divadielko pre niekoho iného! Poznám vás oboch dosť nato aby som si celý ten cirkus vedel dosť dobre predstaviť.“
„Potom...“ Pokračuje Dan akoby nebol vôbec prerušený. „... som šiel busom k intráku, ktorý už bol, samozrejme, zamknutý. Naspäť do mesta sa mi už nechcelo takže tých pár hodín do začiatku vyučovania som zabíjal pokusmi o spánok na lavičke v parku.“ Trpiteľsky si povzdychne. „Toť vše k mojej nočnej odysei.“
„Uvedomuješ si, dúfam, že poslednou dobou sú podobné nočné výlety do opustených parčíkov ešte nebezpečnejšie ako dajme tomu pred pár mesiacmi.“ Pripomenie Viktor len mimochodom a kriticky si ho prehliadne od hlavy až k päte. Rozhodne vyzerá ako človek, čo celú noc nespal. Pod hnedými očami sa na bledej koži jasne vynímajú čierne kruhy. Fialovú a plavú ofinu má celú zlepenú a čierny zvyšok polodlhých vlasov mu odstáva viac ako obvykle. Na jednej strane má dokonca evidentne zaležané miesto. O tom niet pochýb. Dokonca by jeden povedal, že to nebola jedna noc, ale prinajmenšom týždeň. Bok Danovej bundy i čierne džínsy sú celé od prachu, blata a pánbohvie čoho všetkého ešte. Že sa váľal niekde v parku tiež nie je zaťažko uveriť. Žiadny batoh s knihami alebo aspoň zošit. Plus to aký je podráždený. Celkom mu to, chudákovi, verím. Len jedna vec mi nejak nejde do hlavy.
„Hm, Dan?“
„No?“
„Busom je to od Lil k nám domov najviac dvadsať minút. Keď som volal nebolo viac ako desať.“ Zamyslí sa Viktor.
„A čo?“ nechápe priateľovu narážku Dan.
„No internát zamykajú o dvanástej, spoje chodia každú chvíľku. Aj keby si tie veci pod jej balkónom zbieraj hodinu stihol by si to.“ Prednesie ... záver, pre seba celkom samozrejmý. Danovi, schopnému momentálne využívať asi polovicu jeho bežnej mozgovej aktivity, a i to ho preceňujem, však súvislosti stále akosi unikajú. Čo mu chce kamarát povedať zostáva preto aj naďalej záhadou. Viktor to z pohľadu, nechápavého, podráždeného a skeptického zároveň, rýchlo odtuší. Podá preto utrápeným bunkám Danovej šedej kôry vysvetlenie, ktoré nebudú mať problém vstrebať.
„Proste máš v tom tvojom dobrodružstve približne hodinovú dieru, milánku.“ Detektív si víťazoslávne založí ruky na prsiach a akoby v tom okamihu od hrdosti podrástol aspoň o desať centimetrov, a že by ich potreboval ako soľ. Tak na toto mu Dan nemieni, nechce a v konečnom dôsledku ani nebude odpovedať.
Do triedy vpochoduje robusná postava, nepochybne veľkej vážnosti, lebo všetky hlasy naraz utíchnu. Čo je teda úctyhodný výsledok, keď človek uváži, že sa jedná o bandu asi tridsiatich puberťákov. Muž v nevýraznom sivom obleku si zastane chrbtom k prostriedku tabule, odkašle si do zavretej päste a hromovým hlasom spustí.
„Takže trieda, ako iste všetci viete vaša triedna profesorka dnešným dňom odchádza na materskú.“ Pohľadom, zabraňujúcim preriecť hocikomu čo i len slovíčko, prebehne tú nezvykle mlčanlivú čeliadku a pokračuje. „Čo znamená, že na jej miesto nastúpi nový, čerstvo vyškolený, pedagóg...“
Dan jeho slovám však venuje pramálo pozornosti. Pravda je tento krát predsa len o niečo horšia ako som ochotný, hoc najlepšiemu, priateľovi zveriť. Pomyslí si mierne previnilo. Nedávne udalosti ním otriasli viac ako si je ochotný priznať. Počnúc tým divným chlapíkom v autobuse končiac, snáď túlavým psom (o čom sám seba celú dobu urputne presvedčoval), ktorý ho vydesil na smrť a zmizol. Keď zatvorím oči môžem pod sebou doteraz cítiť hrbolatý chodník vysypaný štrkom, v tme vidieť nočnú oblohu a vo vnútri čakať, na úder, ktorý nepríde. Túto predstavu však, pod Danovými zomknutými viečkami rýchlo vystrieda iná. Taká, čo prebije i strach o život. Tie oči! Ten pohľad! Stále neviem, ako by som ho opísal...
Náhle sa pokorné ticho v triede zmení na všeobecnú šeptandu. Otvorí oči, aspoň aby zistil čo sa to deje, že trieda zrazu nerešpektuje ani prítomnosť riaditeľa a vtedy to zbadá. Alebo skôr jeho.
Oblečenie má tento krát čisté až úhľadné. Taktiež vlasy, umyté, stiahnuté v chvoste. Na inteligentnej čerstvo oholenej tvári, pôsobiacej podstatne mladšie a prívetivejšie, má mierny úsmev človeka ponoreného do vlastného hĺbania. V rukách, ku podivu, nenesie ani kufrík, ani notes, či pero.
„Toto je váš nový učiteľ biológie a zároveň triedny. Verím, že si všetci...“ Vrhne pohľad, letmý, no hovoriaci sám za seba, po svojom novom kolegovi a zamestnancovi. „... rýchlo zvyknete.“ S týmito slovami opustí triedu a predá študentov do starostlivosti nováčika.
Ten však, namiesto toho aby sa choval ako správna bezbranná ovečka zavedená do lesa medzi vlkov, sa s ľadovým pokojom rozhliadne po triede. Prejde ku katedre, na ktorú sa, bez nejakých väčších okolkov, posadí čelom k svojim zverencom. V tom príde absolútne nečakaný okamih, kedy sa on, celkom nečakane zatváril ako vlk zakrádajúci sa k nič netušiacim snehobielym ovečkám.
„Dobrý deň, študenti!“ Prehovorí nahlas a potichu zároveň. Nijak nekričí, dokonca hovorí trochu tichšie ako by sa na tak veľkú miestnosť hodilo, ale všetci ho dokonale počujú. Jeho hlas je výrazný a nezameniteľný. Veľmi príjemný, nehroziaci tým, že by sa hoci aj po hodinovom rozprávaní stal monotónnym. Pre profesora priam ideálny. „Volám sa Lorence Cott. Titul, myslím, nie je dôležitý, kto chce prečíta si na dverách môjho budúceho kabinetu.“ Odmlčí sa. Opäť, pozornejšie, premeria bandu tvárí a vtedy zbadá Dana, sediaceho úplne vzadu.
Jeho rysy stvrdnú, uvoľnenosť do poslednej kvapky vyprchá. No len na čas, kým sa upreným pohľadom jantárových očí nepohne ďalej. Kým neskĺzne z Dana, ktorému razom v mysli vypláva jedno jediné slovíčko. Presne to, ktoré tak dlho hľadal.
... lovec... to je totiž pohľad šelmy, uprený na bezbrannú obeť!
sobota 17. júla 2010
Pohárik s Korpiklaani
Vodka, no more feeling bad
Vodka, your eyes are shining
Vodka, you are the real man
Vodka, wipes away your tears
Vodka, removes your fears
Vodka, everyone is gorgeous
Vodka, yeah vodka
Drinking is good for you, soon you are unconstrained
Drinking is good for you, here comes the womanizer
Drinking is good for you, not anymore lonesome
Drinking is good for you, and you will feel awesome
Out of respect for nature, our vodka and drinkers.
Promising, that the vodka we reserve, is as pure as it was thousands of years ago.
Vodka, už sa viac nebudeš cítiť zle
Vodka, tvoje oči žiaria
Vodka, si skutočný chlap
Vodka, utiera slzy
Vodka, odstraňuje tvoje strachy
Vodka, každý je nádherný
Vodka, yeah Vodka
Pitie je pre teba dobré
Čoskoro sa prestaneš hanbiť
Pitie je pre teba dobré
Prichádza sukničkár
Pitie je pre teba dobré
Nie si osamelý
Pitie je pre teba dobré
Budeš sa citíť úžasne
Z úcty k prírode, našej vodke a pijanom.
piatok 16. júla 2010
Spln, Strach a Sex: 4. časť
Dan stuhne. Ten zvuk, sťa zapradenie motora, krátke o to však nedočkavejšie. Znelo nebezpečne a upokojujúco zároveň, akoby predurčovalo i tak nevyhnuteľný osud. Nikoho predsa nenapadne dať sa na útek, keď vie, že jeho život v nasledujúcich okamihoch vyhasne. To tiché hrdelné vrčanie v ľuďoch už dávno potlačilo pud sebazáchovy. Je až príliš úzko späté s koncom.
Otočí sa len pomaly, ako keby sa bál prudkými pohybmi tvora vyprovokovať. No... tvora, ale akého? To neznelo na psa! Pohliadne na ulicu za svojím chrbtom, ktorá je...
... zle osvetlená, tichá, odpočívajúca bezsenným spánkom, ale hlavne prázdna. Doširoka roztvorenými očami doslova hlce každý tmavý kútik, každučký tieň. Nezbadá však nič, ani ten najmenší pohyb. Je tu mŕtvo. Zvláštne, prisahal by som, že som počul... no nič, asi sa mi to len zdalo alebo to sem z kadesi zavial vietor. A nakoniec, to dosť dobre mohol byť aj ten pes. Obyčajný túlavý prašivý pes plný bĺch. Noc sa predsa vie s ľudskou predstavivosťou pohrať priamo bravúrne. Ale Danovo rýchlo tlčúce srdce sa len tak oklamať nenechá.
Otočí tvár zase pred seba, no i keď kráča ďalej už si nedovolí opäť sa zasniť. Pevne zachytí vedomie, ktoré doteraz len tak poletovalo na vzdušných prúdoch a poryvoch myšlienok. Oči treští do tmy a snaží sa zachytiť aj tie najtichšie zvuky. Márne.
Pokoj, pokoj. Veď som v meste, na sídlisku, plnom ľudí, čo by sa mi už len tu mohlo stať? Nezáleží na tom, že je noc. Predsa tu stojí toľko barákov. Niekoho by ten, prípadný hluk (respektíve môj krik), určite zobudil a zavolal by políciu. Určite. Snaží sa Dan za každú cenu prehltnúť ten knedlík čo mu narástol v hrdle. Jedine, že by som nestihol ani hlesnúť...
Zrazu, bez varovania, v absolútnej tichosti sa cez cestu mihne silueta. Dan, napriek horečnému upokojovaniu, vykríkne, prekvapením no hlavne strachom. Začne ustupovať. Krôčik po krôčiku, opatrne našľapuje a pokúša sa v tme vypátrať to... to niečo čo ho, neznámo prečo, sleduje. Čo pred chvíľkou videl, mu totiž príliš nenapovedalo. Aj keby sa po celom tele nechvel strachom, asi by si nedokázal nič dôležité všimnúť. Ako sa to vynorilo neznámo s kade, tak to neznámo kde zmizlo. Nepočul pazúry škrabať o betón. Nepočul ťapkanie tláp. Nepočul brechot či vrčanie. Jednoducho nič. Ani o plechovky, nutne sa povaľujúce po uličkách aj tých najčistejších častí mesta, to nezavadilo.
Prestane ustupovať, zastane a zmätene sa obzerá. Ale prečo okolo mňa len krúži? Prečo na seba zbytočne upozorňuje? Načo púta pozornosť, keď sa ku mne mohlo, celkom určite, bez povšimnutia prikradnúť a... Niečo sa mu zozadu obtrie o lýtka! Zreve omnoho hlasnejšie ako prvý krát a je to výkrik plný nepokrytého desu z neznámeho. Už sa nesnaží upokojovať, pátrať po beštií či čakať na jej ďalší krok. Hnaný strachom sa chce rozbehnúť a nezastaviť skôr ako vo svojej malinkej, útulnej izbičke. Áno, keď sa raz ocitnete vonku, v chlade, tme s neznámo akou potvorou, príde vám aj tá najtesnejšia a najhnusnejšia internátna izba útulná.
Lenže výsledok jeho zbesilej reakcie sa veľmi líši od zamýšľaného. Roztrasené nohy, ako z gumy ho odmietnu poslúchnuť. Po pár krokoch zakopne. Tvrdo dopadne do sivastého prachu chodníka. Nestihne pred seba ani natiahnuť ruky. Zacíti ako sa mu drobný štrk bolestivo zarýva do brady. Do kolien akoby ho niekto udrel kladivom.
„Sakra!“ Unikne mu cez to všetko. Je koniec! Prebehne mu ešte hlavou. Už sa nepokúša uniknúť. Pevne zomkne viečka. Ležiac na špinavom, studenom chodníku schúli sa, napriek silnému bodaniu v oboch kolenách, do klbka. Dlaňami si zviera hlavu v snahe ochrániť sa pred očakávaným útokom. Ten však nejak neprichádza.
Sekundy plynú, ďalšia bolesť spôsobená tesákmi či pazúrmi sa nedostavuje. Dan sa však neodváži pohnúť ani svalom. Leží zachvátený triaškou, pod svetlom lampy, zároveň jediného svedka tejto nočnej mory. Až po večnosti, naplnenej napätým očakávaním si dodá dostatok odvahy aby pootvoril jedno oko. Spopod chvejúcich viečok sa mu dostane pohľadu na hviezdnu oblohu, trochu zastrenú žiarou mesta. Samozrejme na nej nechýba ani ovál, zdanlivo teplo svietiaci, no v skutočnosti chladná skala odrážajúca cudzie svetlo. Ako na to všetko tak hľadí, z ničoho nič ho prepadne dokonale nečakaná myšlienka: Asi je predsa len dobre, že dnes nie je spln.